Moja prvá pracovná cesta po Slovensku včera večer viedla do Jasnej, kde si Záchranná horská služba Slovenskej republiky slávnostne pripomínala dvadsiate výročie jej začlenenia do integrovaného záchranného systému pod láskavými krídlami rezortu, ktorý mám po rokoch znovu česť riadiť. Urobil som tak z dvoch dôvodov.
Po prvé preto, lebo pred tými vyše dvadsiatimi rokmi som bol jedným z aktérov toho zápasu o výraznejšie postavenie tejto služby v štáte, predkladal som zákon a v kontroverznej rozprave som ho v júli 2002 napokon presadil. I vtedy mnohí namietali, že rušíme niečo, čo tu fungovalo už azda sto rokov. Je to argument, ktorý aj ja považujem za vážny. Ale to neznamená, že keď niečo žije, tak to nemôže žiť aj lepšie. Dvadsať rokov je najlepšou previerkou toho, že sa podarilo dobré dielo. A teším sa tomu.
Druhým dôvodom, pre ktorý smerovala moja prvá jazda Slovenskom k záchranárom je trochu hlbší. A podstatnejší. Lebo záchranári sú ľudia, čo riskujú svoje životy tam, kde zlyhalo niečo, za čo oni nemôžu. A poskytujú urgentnú pomoc. A presne toto je politickou úlohou vlády, v ktorej som pred pár dňami vstúpil do služby. Je to záchranná vláda v politickom prostredí, ktorého štandardný spôsob verejného života jednoducho zlyhal. I preto cítim veľkú spolupatričnosť s mužmi a ženami, ktorí často v krutých podmienkach a neraz riskujúc, zachraňujú svojich blížnych. A nič nie je radostnejšie, ak sa toho, kvôli ktorému odchádzajú na zásah, podarí zachrániť. I nás teraz povolali z prostredia mimo aktívnej politiky, a aj my sa budeme podobne ako oslavujúci záchranári tešiť predovšetkým vtedy, ak sa nám naša záchranná akcia vydarí a Slovensko bude žiť pokojnejšie a kultivovanejšie. Do Jasnej som včera šiel hlavne preto, lebo mám rád étos záchranárskej služby. A ľudí, ktorí ním žijú.