Teším sa na dnešnú večernú diskusiu všetkých prezidentských kandidátov. A dúfam, že sa medzi nimi nájde niekto, kto nebude hovoriť len ku svojej voličskej rodine. Veľmi v tejto spoločnosti potrebujeme ľudí, ktorí sa dokážu na svet pozrieť aj očami „z druhej strany“. Keď som v decembri 1998 vystúpil k návrhu ústavného zákona, ktorým sa zavádzala priama voľba prezidenta, mali sme ambíciu, aby sa tak ustanovil významný ústavný post, ktorý bude stáť nad stranami. Nad veľkými kryhami každodenného politického zápasu. Prezident v našom ústavnom systéme nemá čo riešiť bežnú agendu. Na to je vláda a parlament. Jeho ľudový mandát ho však predurčuje na to, aby sa postavil na stranu ľudu predovšetkým vtedy, keď ho bude vláda priveľmi sekírovať. Niečo, čím bol tribún ľud, ako si z dejepisu pamätáme zo starého, ešte republikánskeho Ríma. Možno som bol vtedy pred tými vyše dvadsiatimi piatimi rokmi naivným idealistom. Ale v tejto dramatickej dobe chaosu a brutality sú ideály presne to, čo potrebujeme. A napokon vtedy to nebol iba idealistický vzdych, lebo ústavný zákon mi prešiel. Odvtedy si volíme hlavu štátu my, nie poslanci. Ešte by som sa rád dožil doby, keď napriek politickému zápasu parlamentných strán, ktorý je v pluralitnej demokracii prirodzený a potrebný, budú ľudia raz svojho prezidenta milovať. Lebo budú vedieť, že sa, nech sa bude diať čokoľvek, ich bude vždy mať kto zastať.