Včera som dosť cestoval hore dolu po Slovensku (preto som včera nič nenapísal). Krajina je oblepená predvolebnými heslami. Dám trochu nabok fakt, že drvivá väčšina z nich sa vlastne vôbec netýka toho, o čom sa rozhoduje tam, kam budúcu sobotu budeme našich zástupcov voliť. Skôr ma zaujalo, čo slovenské politické strany ponúkajú nášmu ľudu, aby to vnímal, ako niečo cenné. Ako niečo, hodné dôvery. Trochu sprofanovaným slovom, čo sú vlastne hodnoty našich politických strán. Uvedomil som si zaujímavú vec. Pápež František v uplynulých mesiacoch, týždeň čo týždeň, hovoril najskôr o nerestiach, a potom o cnostiach. Nie svätuškársky. Ale o tom, čo pýcha, závisť a ďalšie neresti človeku a spoločnosti spôsobujú, prečo treba proti nim bojovať a aj naopak, prečo potrebujeme statočnosť, vieru, nádej, lásku, miernosť a ďalšie cnosti. Čítajúc nápisy na bilboardoch pred voľbami do Európskeho parlamentu priam do očú bije to, ako sme vari až kolektívne prepadli nerestiam a bojíme sa občianskych a ľudských cností. Dúfam, že sa na stretnutí našich biskupov s pápežom Františkom bude hovoriť aj o tom. Veľmi by som si želal, aby sme raz žili v štáte, ktorého politickí lídri budú viesť svoj ľud k statočnosti, budú sa usilovať v ľuďoch oživovať nádej a viesť ich k solidarite ku všetkým, ktorým sa žije ťažšie a deje sa im väčšia krivda, ako nám. Taká solidarita je vlastne láskou k blížnemu. Druhé najväčšie prikázanie. Túžim po krajine, v ktorej sa občianske a ľudské cnosti, ako niečo, čo si naozaj ceníme, dostanú aj na bilboardy.