Parížska inšpirácia k úvahe o dvoch podobách konzervativizmu

Vášnivá víkendová diskusia o tom, čo svetu pripravili Parížania pri otvorení olympiády mi pripomenula ešte jednu vec, o ktorej občas premýšľam, keď hovorím, či píšem o súčasnom verejnom živote. Ako sa v Babylone slov tejto doby veľmi odlišne používa pojem „konzervativizmus“. Pre niekoho je to zdôrazňovanie, že sú v našom živote (súkromnom i verejnom) veci, hodnoty, ale i riziká, ktoré overil čas. Neplatí to absolútne vždy, ale vytyčuje to mantinely, ako robiť náš život lepším, odolnejším a zmysluplnejším. Takýto konzervativizmus je otvorený dynamike života, uznáva pokrok, teší sa zo slobody, ale upozorňuje, že nie všetko je nám v nej vždy na osoh. Vyžaduje to ale predovšetkým veľmi poctivé skúmanie toho, čo čas naozaj overil, a čo už nenávratne pohltila minulosť. A zároveň to vyžaduje aj rešpekt voči tomu, že tu na tomto svete nikto nemáme patent na rozum. Je to konzervativizmus, ktorý sa vie tešiť zo života a mať rád aj tých, čo veci vidia inak. Ba aj o nich premýšľať. K nemu sa hlásim. Ale vo verejnej debate sa tento pojem používa aj v celkom odlišnom význame. Ako projekt návratu do minulosti. Väčšinou idealizovanej, akou nikdy nebola. Je netolerantný a má sklon k fanatizmu. Má však jednu veľkú výhodu: je pohodlný. Všetko tu už podľa neho bolo, a preto netreba hľadať nič nové. Voči slobode a tvorivosti človeka je podozrievavý a všade vidí hlavne zlo a nepriateľov. Tak k takémuto konzervativizmu sa naozaj nehlásim. Slobodu považujem za najväčší Boží dar človeku. Bez nej by bol možno niekedy život zdanlivo ľahší, ale celkom nedôstojný. Áno, v tomto si naozaj rozumiem s bratmi liberálmi.