Včera mi jedna FB priateľka v reakcii na môj príspevok o tom, ako by sa opozícia mala naučiť hrať s bielymi figúrkami, napísala, že Slovensko je katolícke, a preto zrejme nie je možné, aby opozícia, súc ideovo veľmi rôznorodá, mohla efektívne spolupracovať. Považujem túto reakciu za natoľko dôležitú, že jej venujem osobitný príspevok. Nie kvôli polemike s paňou, ktorá to nepochybne myslela dobre a úprimne, ale preto, lebo ide o veľmi rozšírený mýtus. Slovensko nie je katolícke. Ale nie je ani liberálne, a ani boľševické. Je pluralitné. Žijeme tu takí, aj onakí, a ak chceme dobrú budúcnosť, musíme sa naučiť v tejto rôznosti žiť. Áno, a aj spolupracovať. To znamená nebyť zahľadení do svojich právd. Pápež František v úvode prebiehajúceho záverečného biskupského zasadnutia vo Vatikáne pred niekoľkými dňami zdôraznil, že katolícka cirkev (a každý) potrebuje cnosť, ktorú veľmi nemáme radi, lebo sa nám zdá slabošská. Volá sa pokora. „Pokora nám umožňuje dívať sa na svet s vedomím, že nie sme lepší než ostatní,“ vravel Svätý Otec. To je veľmi praktická rada i do politiky. Pretože to, do čoho sa u nás verejný život vyvinul, nás priviedlo k tomu, že každý subjekt, ba každý politik krúti nosom nad všetkým, čo je iné, ako on. Strany sa stávajú sektami, neschopnými normálne komunikovať s inými stranami. A ešte si z toho pred voličmi robia zásluhy. Aby získali ich hlasy, podnecujú medzi nimi nenávisť voči súperom. Toto sektárstvo je nebezpečnejšie, ako populizmus. Pretože populizmus len klame, a raz bude musieť s pravdou von. Ale sektárska politika vedie k vojne všetkých proti všetkým. Musíme sa naučiť spolupracovať!