Mňa osobne prvý rok vlády Róberta Fica neprekvapil ničím. Robí to, čo svojim prisľúbil, že bude robiť, tí sa z toho ešte stále tešia, a jeho autoritu si netrúfajú spochybňovať ani jeho rozhádaní koaliční partneri. V polarizovanej spoločnosti sa už nikto ani neusiluje osloviť, či dokonca urobiť niečo pre tých, čo sú na druhej strane barikády. Budovať niečo spoločné nikto nechce. Keď opoziční lídri kritizujú Fica, jeho voliči ani nič iné neočakávajú. Každý si tu šľachtí tú svoju voličskú skupinu. To nám to tá niekdajšia pekná idea pluralitného režimu, ktorej sme verili, že po desaťročiach vlády jednej strany, sa naučíme pokojne žiť aj s rôznymi náhľadmi, celkom zdegenerovala! Dnes, keď povie niekto čo len zhovievavejšie slovo na adresu niekoho z tej opačnej strany, už tým vydáva signál, ktorý je nezrozumiteľný pre tých vlastných. A ako pozerám po svete, nie je to len náš problém. Ako sa dá z tejto krízy pluralitnej demokracie dostať von? Určite nie tak, že jedna zo strán barikády potlačí tú druhú. To sa ostatne ani nedá. Buď sa vrátime k tomu, čo urobili veľkí štátnici po druhej svetovej vojne, alebo nás, a naše deti, nečaká pokojná budúcnosť. Rok Ficovej vlády, ale ani správanie sa opozície, zatiaľ nenaznačuje žiadnu zmenu.