Milí priatelia,
„Céčkari všetkých generácií“
a drahý páter, dnes už tam, vo večnej komnate!
Schádzame sa tu po päťdesiatich rokoch od času, keď sme začínali toto spoločenstvo vytvárať. Teraz už nie ako zanietení, mladí ľudia, čo hľadajú pre oslobodzujúce posolstvo nášho Majstra formy, slová a piesne, ktoré by sa dostali bližšie k srdciam ľudí našej doby, ale väčšina z nás už skôr ako rada starších. Je to vlastne skvelé obdobie našich životov, lebo k tomu pôvodnému zanieteniu, ktoré nás neopustilo ani po polstoročí, môžeme pridať i skúsenosť. V nej sme sa mnohému naučili. Spomeniem tri veci, ktoré som si uvedomil ja a som za ne vám všetkým, čo ste tu, i čo sem dnes nemohli prísť, vďačný.
Po prvé, že vzťah k nášmu Stvoriteľovi a Spasiteľovi nie je súkromný vzťah. Nie je to iba medzi mnou a Ním, ale je to predovšetkým Cesta, na ktorej putujeme spoločne s ďalšími ľuďmi. Pali Kováč kedysi o tomto našom spoločenstve povedal, že to bola taká dobrá mafia. Potom sa toho výrazu trochu zľakol, takže nechcel, aby som tak nazval knižku. Ale trafil dobre. Veď to slovo sa odvodilo od spojenia „moja rodina“. Už nie na základe pokrvných zväzkov, ale preto, lebo i napriek tomu, že už sme sa poženili, povydávali, rozbehli po svete, slúžili v rozličných svetských službách, ale predsa to, čo sme pred desaťročiami zažili v tomto kostolíku nás zblížilo tak, že i na diaľku svojimi životmi putujeme podivuhodným spôsobom prepojení. Sme akoby rodina, ktorej deti už dávno prekročili prah dospelosti a vytvárajú si už vlastné rodiny, ale predsa vo svojej spolupatričnosti zostáva širokou rodinou. Dobrou mafiou, začlenenou do veľkého zástupu Božieho ľudu.
Po druhé, zažívali sme tu skúsenosť, že čo je pekné, to je Božské. A pekné nie je to, čo má dokonalé prvky, čo zodpovedá profesionálnym umeleckým kritériám. Pekné je to, čo ide od srdca, a čo oslovuje srdcia. Vtedy je v tom náboj večnosti. Je to veľký paradox. Pred dvadsiatimi rokmi som pri tejto príležitosti spomínal, ako sme sem s Ferom drzo vtrhli, lebo nás otravovali sladkasté spevy zboru, ktorý tu bol pred nami. Chceli sme čosi nové, moderné, naše. Ó, akí hlúpo necitliví sme vtedy len boli! Ale taký je beh života. Každá nová generácia si hľadá svoje vlastné cesty k srdcu. Ak sú poctivé, a to boli isto aj tie pred nami, a viem, že také boli aj tie naše, tak oslovujú nielen srdcia našich spolupútnikov, ale je v nich pečať Toho, kto stvoril všetko. A ako píše Kniha kníh, keď to stvoril, videl, že je to dobré. Naučili sme sa, že tento stvorený svet nie je zlý, len sa musíme vytrápiť, aby sme z neho vydolovali to pekné. To, čo ide k srdcu, ide aj k Bohu.
A do tretice sme si odtiaľto mohli odniesť, a verím, že aj odniesli do života skúsenosť opravdivosti. Bolo to najfrekventovanejšie pátrovo slovo. Výzva. Mahatmá Gándhí, bojovník, prorok, i keď v inej náboženskej tradícii, ale muž veľkého srdca, napísal o svojom živote knihu, ktorú nazval „Môj experiment s pravdou“. Náš páter to neustále zdôrazňoval. Vždy treba ísť po pravde. Môžeme sa mýliť, ale poctivé je, ak tomu, čo vnímame, ako pravdivé, dokážeme zostať verní vždy, v každej životnej situácii. Či sa nám to momentálne hodí, alebo niekedy aj nie. Za tie roky sme zažili kadečo, život nás zatiahol do najrozličnejších bitiek, dilem a ťažkých chvíľ. Neraz sme boli v konfrontácii s kadečím, čo nám ponúkalo bezprostredný úspech. Ale za cenu niečoho falošného. Niečoho, v čom sme, ak sme voči sebe zostali poctiví, cítili, že to nie je pravda. Možno, že sme nie vždy obstáli. Ale moja skúsenosť je, že keď sme dokázali byť v takýchto situáciách opravdiví, i ak nám to privodilo niečo nepríjemné, nakoniec to bolo tak dobre. Lebo veď diabol je otec lži, Božia je pravda.
Vlastne sme, priatelia, zakúsili niečo, o čom v týchto rokoch hovorí pápež František. Synodálnu cirkev. V súhrnnej správe z prvej fázy tejto iniciatívy Svätého Otca, kde sa zhromaždili výpovede z celého sveta, sa cituje vyjadrenie zo syntézy niektorej africkej diecézy, ako v celom svojom doterajšom kresťanskom živote ešte neokúsili tak povzbudzujúci zážitok, akou bol synodálny dialóg v ich farskom spoločenstve. Tak my sme to začali zažívať už pred päťdesiatimi rokmi.
Jozef Doležal nám v týchto novembrových dňoch zvykol ponúkať pečenú hus zo Slovenského Grobu. Škoda, že sa táto pekná tradícia nezachovala, ale páter už tu medzi nami nie je, takže si musíme vystačiť s tým, čo nám zanechal. Vlastne blbosť, je tu, ale inak. Tento rok sme si však ešte dostatočne nepripomenuli, že sa narodil pred sto rokmi, 19. marca 1924. Cez vojnu, počas Protektorátu, zažil nútené práce v Tretej ríši. Tam sa naučil po nemecky, aby neskôr mohol prekladať svojho obľúbeného teológa Häringa. Za kňaza ho vysvätili 20. novembra 1949, takže o pár dní to bude tiež výročie, sedemdesiate piate. Vlastne to sme si pripomínali na tej husacine. Vysvätili ho dosť narýchlo, pretože vo vtedajšom Československu boli komunisti už vyše roka pri moci a schyľovalo sa k veľkému prenasledovaniu kresťanov. A veru, pátrovi nadriadení urobili dobre, lebo o niekoľko mesiacov už likvidovali rehole, páter musel najskôr do internácie, potom na vojnu ku známym čiernym barónom a neskôr aj do kriminálu. Väčšinu svojho kňazského života prežil ako partizán (čo sám tak označoval), teda inak, ako obvykle, mimo oficiálnej pastorácie. Len pár rokov bol tu u Cyrilka, aj to na tzv. paragraf, teda bez nároku na odmenu. Celý život pracoval aj v civilnom zamestnaní. Čo bolo dobre, lebo poznal život a ľudí aj mimo múrov kostola. Synodálny kňaz. Píšem o tomto dynamickom osude nášho pátra knižku, viacerí z vás ste mi poslali vaše vlastné spomienky naňho, a ak mi ešte nejaké pošlete ďalší, nestratia sa. Publikáciu aj s vašimi príspevkami chcem vydať, keď svoj part dopíšem aj ja. Dúfam, že tak, aby sme to mohli prezentovať na konferencii o synodalite a aj o tejto našej skúsenosti s ňou v čase, keď sme ešte nevedeli, že to súčasný pápež raz tak nazve, a to niekedy začiatkom budúceho roka.
Milí priatelia,
teším sa z tohto nášho dnešného stretnutia, nie je to nostalgia za starými časmi, ešte stále máme čo povedať a čo odovzdávať. A máme z čoho, vďaka vám všetkým a mnohým ďalším, ktorí sem dnes nemohli prísť. Ako píše náš básnik, a ja to rád recitujem pri všetkých príležitostiach už desať rokov, „Blysnú vatry po okolí/ a pri vatre zbor sokolí/ zhudie tú pieseň ľudu: /´Boli časy, ešte budú!´/ Bo čo v svete všetko minie:/ pravda naša nezahynie!“ (Ján Botto)