Moja mama vždy vravievala, že keď padne komunizmus, upečie obľúbenú otcovu tortu, srnčí chrbát, dlhý od našej bránky z ulice, až po kuchyňu. Odhadujem to tak na 20 metrov.
Veľmi sme sa tešili, keď pred tridsiatimi piatimi rokmi neslobodný režim naozaj padol. Odvtedy sme zažili všeličo. Aj sme sa, verím, všeličomu naučili. Predovšetkým tomu, ako sa ono zlo, ktoré predstavoval inštitucionalizovaný režim ideológie nenávisti v podmienkach slobody, aj po porážke totalitných barličiek, rýchlo spamätalo, zorientovalo a rozliezlo tak, že sme naň začali znovu narážať na každom kroku. „Zlo je trhavina, a to bez ohľadu na rozmery,“ napísal Milo Urban niekoľko rokov po revolúcii vo svojej knižke s príznačným názvom „Sloboda nie je špás“. A tak sme sa museli začať učiť rozoznávať. Nálepky prestali stačiť. Vo verejnom živote musíme hľadať skutočné pohnútky. Lebo povrchnosť i v demokracii otvára dvere zlu, ktoré sa naučilo byť oveľa rafinovanejším.
Maďarská filozofka, veľká kritička neliberálnej politiky Viktora Orbana kdesi napísala, že jeho režim je neliberálny, autokratický, pretože sa v Maďarsku nedeje nič proti vôli Orbana, ale nie je nedemokratický, lebo opozícia sedí v parlamente, nie vo väzení. Myslím si, že je to veľmi správne rozlišovacie kritérium. A preto som veľmi ostražitý, keď ktorýkoľvek z politických vodcov začne hovoriť o tom, ako by mali jeho rivali v politickej súťaži skončiť s putami na rukách. Je to ten najväčší politický faul proti podstate toho, čo priniesol November 1989. A bez ohľadu na to, či to hovorí niekto z tých, kto sa považuje za jeho pokračovateľov, alebo protivníkov.
Moja mama napokon ten srnčí chrbát vcelku neupiekla, veď takú rúru sme nemali, ale postupne, po kúskoch a v dlhšom časovom období. Lebo tak to vlastne v slobodnom režime aj musí byť. Je to dráma, v ktorej je potrebné v každej situácii veľmi poctivo, a s odvahou rozlišovať, čo ľuďom, nám všetkým, prinesie lepší svet. Nech sa nám to na našom malom kúsku zeme medzi Dunajom a Tatrami darí!