Pred rokom ma odvolali z funkcie ministra vnútra nepochybne preto, lebo som odmietol vymenovať trestne stíhaného človeka. Pretože sa to podľa mňa nemá. Vtedajšia opozícia sa ma zastala. Viem, že to bolo z ich strany politicky účelové, ale prísne vzaté, mali pravdu. Teraz však, tá istá zostava, dnes už vládna, zvolila trestne stíhaného človeka za podpredsedu parlamentu. Vtedy i teraz sa argumentovalo, že ide o nespravodlivé trestné stíhania.
To mi pripomenulo dávnu reakciu mojej triednej profesorky na gymnáziu. Na konci roka nám povedala, že istý spolužiak, medzi kantormi neobľúbený, dostal dvojku zo správania sa, a ako dôvod uviedla, že mal neospravedlnené hodiny. Ja som sa prihlásil a opýtal som sa, že prečo som potom nedostal dvojku aj ja, veď mám tiež niekoľko neospravedlnených hodín, dokonca viac. Triedna to vtedy označila za vrchol bezočivosti. Ľudsky možno oprávnene. Lenže ak to bolo pravidlo, tak to malo platiť na každého. Zhruba v rovnakom čase prechádzala cez colnicu z Rakúska manželka vtedajšieho, komunistického papaláša s nákupom, ktorý neuviedla v takzvanom colnom vyhlásení. A colník jej začal robiť problémy. Skončilo to telefonátom z Prahy a ostrou otázkou funkcionára colníkovi: “Vy nerozonávate ľudí?”
Bohyňa spravodlivosti však má zaviazané oči práve preto, lebo pravidlo nerozoznáva ku komu kto patrí. Nemôžeme si len tak povedať, že stíhanie považujeme za nespravodlivé. Môže sa nám to zdať niekedy bezočivým, hlavne ak ide o niekoho z ľudí, ktorým veríme, ale civilizovaná spoločnosť má svoje pravidlá, Kým sa to nenaučíme, tak všetky tie naše reči o demokracii a túžbe po spravodlivosti budú viac propagandou, než realitou.