Táto historická náhoda sa nedá prehliadnuť. Takmer deväťdesiat deväť rokov a jeden deň delí dve formálne podobné udalosti. Jedna z nich sa odohrala v roku 1918 v Prahe a jedna včera v Barcelone. Výročie tej prvej si dnes pripomíname ako dejinný úspech, a to bez ohľadu na neskoršie osudy nového štátu, tá druhá je zrejme predbežne odsúdená na neúspech.
Predstavte si, že by sa partia českých politikov stretla v pražskom Obilnom dome už v roku 1913, bez toho, aby si vopred čokoľvek pripravila, toto svoje stretnutie by vyhlásila za vznik československého národného výboru, a ten by následne rozhodol o vzniku samostatného československého štátu. Úmyselne píšem s malými písmenami, lebo veľké písmená si presne takáto udalosť vydobyla až o päť rokov neskôr, keď sa naozaj stala. Pred vojnou by však rakúsky miestodržiteľ poslal zopár žandárov, tí by celú partiu zatkli, obvinili z velezrady, následne asi popravili a bolo by „vymaľované“.
Aby mohol samostatný Československý štát vzniknúť, museli jeho tvorcovia tvrdo pracovať a museli nastať aj priaznivé okolnosti. Masaryk, Štefánik a Beneš počas prvej svetovej vojny cestovali po svete a lobovali u budúcich víťazov, aby po vojne uznali rozpad ich vtedajšieho protivníka, habsburskej monarchie, a hlavne aby uznali vznik Československa. Do poslednej chvíle to nebolo isté.
Napokon rozhodujúcou, takmer ústavnou okolnosťou bolo, že Rakúsko-Uhorsko vojnu prehralo. A prehralo ju tak, že sa jeho mocenský aparát v jej posledných mesiacoch prakticky rozsypal. Viedeň nemala silu, aby v Prahe 28.októbra 1918 zasiahla. Pražské vojenské veliteľstvo v ten deň telegrafovalo ministerstvu vojny vo Viedni, že vyhlásenie stanného práva sa im už zdá neuskutočniteľným. Argumentovalo okrem iného aj tým, že vojsko je v rozklade a s najväčšou pravdepodobnosťou by nevykonalo rozkazy na vykonanie trestov, ktoré sa v stannom práve spravidla používajú (teda popráv). Veliteľstvo preto realisticky situáciu zhodnotilo tak, že moc sa ocitla v rukách prevratového Národného výboru. Ten bol pripravený svoju moc vykonávať prostredníctvom sokolských jednôt, ktoré česko-slovenskí politici už vopred niekoľko rokov formovali a pripravovali. Tieto jednotky by samozrejme nedokázali klásť odpor normálnej armáde. Ale tá už prakticky nejestvovala.
Okrem toho rozhodujúce osobnosti víťazných veľmocí boli pripravené nový stav uznať. Bolo to výsledkom niekoľkoročnej systematickej politickej práce. A napokon, na frontoch svetovej vojny už niekoľko rokov pred vznikom nového štátu, bojovali československí legionári. I to bolo súčasťou náročnej diplomaticko-organizátorskej práce trojice Masaryk, Štefánik a Beneš. Je známe, že samotný Štefánik bol francúzskym generálom.
Rakúsky miestodržiteľ knieža Coudenhove sa v čase Prevratu zúčastnil rokovania viedenskej vlády a do Prahy sa vrátil na druhý deň. Už na stanici sa ho ujala sokolská stráž a tá ho odviedla do miestodržiteľského paláca. V chaose, ktorý vtedy vládol, bolo hneď jasné, že skutočná moc už v jeho rukách nebola. To všetko napokon postupne sformovalo nový štát, ktorý ešte celé mesiace zápasil o svoje miesto na mape Európy, predovšetkým pokiaľ šlo o Slovensko a o presné vymedzenie hraníc. Všetko napokon spečatila sústava mierových zmlúv o dva roky neskôr.
Takto vznikajú štáty. Len málokedy je to bez boja, ktorý ochromí donucovací aparát pôvodného útvaru. V prípade Rakúsko-Uhorska to bola prehratá svetová vojna a dlhoročná systematická politická, diplomatická a vojenská príprava vtedajšej českej a slovenskej politickej elity na čele s Tomášom G.Masarykom, Milanom R.Štefánikom a Eduardom Benešom. Treba uznať, bol to „Meisterstűck“.
Niekto by mohol namietať, že potom, pri zániku Československa a vzniku nových štátov Slovenskej republiky a Českej republiky, násilie nebolo. Pán Boh zaplať! Ale stalo sa tak preto, lebo sa na tom napokon väčšina legitímne zvolenej politickej reprezentácie v Čechách i na Slovensku dohodla. A na základe ich dohody sa potom v spoločnom federálnom parlamente trojpätinovou väčšinou prijal ústavný zákon o zániku spoločného štátu a vzniku dvoch následníckych štátov. Nech sme už vtedy mali na osudy Československa akékoľvek názory, nech je súd histórie voči politickým garnitúram onoho obdobia akýkoľvek, je iste veľkým požehnaním pre oba naše národy, že sa tento nebezpečný politický proces odohral pokojne a po dohode. Ibaže to je skôr ojedinelý prípad.
A takýto proces očividne neprebieha v dnešnom Španielsku. Katalánska vláda prepadla ilúzii, že stačí ak získala nejakú väčšinu v Katalánsku. Nehľadala, a ani nezískala pre to podporu nikde inde. Ani v samotnom Španielsku, ani u susedov, ani v Európskej únii, nikde. Chaos počas referenda 1.októbra tohto roku ukázal, že nemá k dispozícii pripravené ani poriadkové jednotky, nieto ešte nejakú významnejšiu vycvičenú a ozbrojenú silu. Zatiaľ administratívnym opatreniam ústrednej moci v Madride chce čeliť nenásilným odporom. Ibaže s tým nemôže uspieť. Prakticky to bude vyzerať tak, že kým sa budú katalánski nadšení obyvatelia schádzať v Barcelone večer čo večer, katalánski úradníci prestanú dostávať výplatu. S katalánskymi bankami a obchodnými spoločnosťami nikto nebude obchodovať. Policajti v katalánsku budú mať na výber. Buď budú poslúchať nových veliteľov, ktorých tam pošle Madrid, alebo budú riskovať, že nedostanú platy a časom asi prídu aj o miesta. A to ešte nehovorím o tom, aké možnosti bude mať katalánska vláda, dnes už ústavne odvolaná, ak budú jej členovia čeliť obžalobám za zneužitie právomoci verejných činiteľov, a to v tom lepšom prípade. Bez bitky, to proste nemôže uspieť, a na bitku nemajú.
My tu pod Tatrami máme veľké pochopenie pre utrpenie utláčaných národov. Máme svoju skúsenosť, a preto je logické, že naše sympatie budú asi viac v Barcelone ako v Madride. I keď situácia Slovákov v niekdajšom „Žalári národov“ sa nedá porovnať s možnosťami národného rozvoja dnešných Kataláncov. Pre našich predkov bol zápas korunovaný úspechom v októbri 1918 životne dôležitý. Stál za všetku tú námahu a obete. A bolo skvelé, že prebehol profesionálne a po dôkladnej príprave.
Katalánci sú ale v inej situácii. Ich hlavný argument, pre ktorý chcú samostatné Katalánsko, je nechuť k solidarite voči chudobnejším častiam Španielska. Je to ako keby Paríž požadoval samostatnosť od Francúzska, pretože naň dopláca. Alebo Petrohrad od Ruska. Alebo Bratislava od Slovenska. Žiaden z týchto štátov by to nepripustil. Lenže Katalánci sú národ a právo národov na samourčenie je princípom, ktorý sa všeobecne uznáva. Napokon pred tými deväťdesiatimi deviatimi rokmi víťazné veľmoci uznali Československo práve vďaka tomuto princípu.
Katalánci majú teraz podľa môjho názoru iba tri možnosti. Buď pôjdu do konfrontácie, ale tá sa nezaobíde bez násilia, a keďže na ňu nie sú pripravení, tak ju prehrajú. Alebo príjmu pravidlá Madridu, ktoré sú napokon napriek všetkému demokratické, a budú sa usilovať využiť ohlásené voľby k postupnému získavaniu politického kapitálu pre prácu na cieľavedomej, ale dlhodobej transformácii jestvujúceho ústavného stavu v Španielsku. Výsledkom takejto transformácie môže možno byť raz aj samostatné Katalánsko, avšak ak k tomu dospeje španielsky ústavný systém. Je to v tejto chvíli možno málo príťažlivá alternatíva, ale šetrila by životy ľudí a nie je nerealistická. Pravda, vyžadovala by veľa diplomatickej a politickej práce vo vnútri Španielska, ale aj po Európe. Treťou možnosťou je rezignácia. Tá ale nikdy nikde a nikomu neprináša nič dobré.
To, čo Katalánci predviedli v uplynulých týždňoch, bolo naozaj amatérske. Vyvzdorované referendum a plač nad tým, že ho nikto okrem nich neuznal. Tu je ale potrebné zdôrazniť, že ľudové hlasovanie sa zdá byť najdemokratickejším inštitútom, aký jestvuje, a mnohí jeho politickým dôsledkom pripisujú oveľa väčšiu silu ako ono skutočne v konkrétnych podmienkach má. Odhliadnuc od toho, že nebolo v súlade s jestvujúcim ústavným stavom, prižmúriac oči nad tým, že sa ho nezúčastnila nadpolovičná väčšina voličov, treba si i predovšetkým uvedomiť, že v ňom vlastne nemali možnosť hlasovať naozaj všetci, ktorých sa osamostatnenie Katalánska naozaj týka. Teda všetci Španieli. Bolo to, akoby si všetci vlastníci modrých áut odhlasovali, že nebudú jazdiť po pravej strane, ale po ľavej. I to by sa mohlo interpretovať ako veľmi demokratické, veď rozhodovali tí, ktorí chcú jazdiť inak. Ale výsledkom by bolo, že by rýchlo narazili.
Nech už to v Katalánsku dopadne akokoľvek, a ja im želám, aby to hlavne prebehlo bez obetí a násilia, lebo skutočné podmienky národného života Kataláncov nie sú tak zlé, že by za obete na životoch stáli, na druhej strane to však tiež ukazuje, akými frajermi boli v októbri 1918, a v rokoch pred ním, českí a slovenskí politici, ktorí náš Prevrat pripravovali. A dáva nám tiež dôvod byť na nich hrdí.