Často mi v týchto dňoch ľudia, ktorých mám rád, a ktorí patria do nášho, ponovembrového politického tábora, s úprimnými obavami kladú otázku: “Čo bude teraz s nami? Čo bude so Slovenskom?” Vidím, že táto obava je skutočná a hlboká. Napriek tomu sa to usilujem tak trochu s nadhľadom svojich životných skúseností málinko nadľahčiť. A odpovedám, prežili sme ruskú okupáciu, naši predkovia prežili maďarizáciu i turecké nájazdy, prežijeme všetko. A naozaj, mať trochu odvážnejšie a i veselšie srdce by nám istotne neuškodilo. Keď sa nám niečo nepáči, treba sa zasadiť o zmenu. A zabojovať o ňu. Lenže túto našu kolektívnu slabosť nespôsobili výsledky volieb víťazov, ale porazených. Kapitáni strán, ktoré sa ocitli v opozícii, pred voľbami živili strach, že keď nevyhrajú, tak príde katastrofa. Vlastne to bola ich hlavná téma. A doteraz v nej pokračujú. Oslabujú tak ducha svojich vlastných bojovníkov. Slovensko to samozrejme prežije. Ale aby z toho vyšlo silnejšie, potrebujeme politických vodcov, ktorí nebudú operovať predovšetkým so strachom, ale budú prinášať nádej. Lebo nádej je vlastnou sestrou statočnosti. Obe potrebujeme hlavne v ťažkých dobách.