Sila, čo už po dve tisícročia ponúka Ježišovo dedičstvo mužom a ženám, ktorí v jeho učenie uverili, vyplýva hlavne z toho, že Jeho posolstvo poctivo hľadá odpoveď na naše obavy z pominuteľností všetkého, čo nám je drahé. Evanjelium o Ježišovej premene na hore Tábor, ktoré sa dnes čítalo v katolíckych kostoloch, je symbolickým obrazom takejto možnej odpovede. Nie je to akademická poučka, ani fotografia, či film spoza horizontu smrti. Je to poetický obraz. Zážitok, že niečo z toho, čo prežívame teraz, ale aj z toho, čo bolo pred nami, nejakým nádherným spôsobom cez tú našu každodennú sivú prítomnosť stále jestvuje. Žije. Nemecký filozof a teológ s talianskymi koreňmi Romano Guardini pred časom veľmi krásne napísal: „Môžem stretnúť človeka, ktorého zrovna ´nemusím´. Ak sa ho ale aj tak snažím pochopiť, ak mu pomôžem a preukážem mu láskavosť – vtedy sa v plnení Božieho prikázania lásky deje čosi, čo pretrváva. Mnoho okolností sa neskôr pominie: stretnutie skončí, rozčúlenie vyprchá, ja rovnako ako iní raz zomriem – ale skutočnosť, že to bol okamih zážitku lásky, zostáva. A to je Boží spôsob.“ Nikto to nevieme presne uchopiť, ale skutoční Ježišovi učeníci v celých dejinách sú práve týmto zážitkom pretrvania lásky k blížnemu v pominuteľnom svete odolnejší. Skúsme byť budúci týždeň láskavejší aj voči tým, koho nemáme radi! A neuškodí nám, ako sa o to pokúsime i v tej našej nešťastnej politike. Nestratí sa to.