Môj druhý voličský filter sa týka metód politického boja v demokracii. Módne trendy, ktoré v mene nejakej ušľachtilej idey pohŕdajú štandardnými demokratickými prostriedkami, otvárajú dvere rozličným dobrodruhom, nevážia si skutočnú politickú vyspelosť a dláždia cestu k návratu autoritatívnej vládnej moci. Spomedzi mnohých príkladov takejto módnej politiky uvediem tri.
Po prvé je to nekompromisná politika ultimát. Cieľ sa vyhlási za natoľko ušľachtilý, že o ňom nemožno diskutovať. A tak bude buď „po mojom“, alebo si vyhradzujem právo robiť jednostranné kroky. Lenže pluralitná demokracia je preto pluralitná, lebo ciele vidíme rôzne. V nej sa vyjednáva. Hľadajú sa dohody, v ktorých každý obvykle musí trochu popustiť. Po druhé je to dosahovanie onoho ušľachtilého cieľa nie v klasickej politickej súťaži, ale mediálnym tlakom. Čím užšie je prepojenie politických subjektov a predstaviteľov s nejakým konkrétnym médiom, tým brutálnejší ten mediálny tlak býva. Dokonca tak, že sa i v demokratických pomeroch mediálne zastrašovanie stáva akousi novodobou, účinnou cenzúrou, obmedzujúcou slobodu prejavu. A napokon po tretie, pod rúškom ušľachtilého cieľa tolerancie voči rozličným skupinám ľudí sa začína presadzovať netolerancia voči tým, čo do žiadnej osobitnej skupiny nepatria. V pluralitnej demokracii majú mať ľudské práva, ktoré sa týkajú jednotlivcov, všetkých jednotlivcov, prednosť pred kolektívnymi právami skupín. Inak sa tým začnú zavádzať privilégiá, ktoré do demokratického poriadku nepatria.
Tieto módne výstrelky voliť istotne nebudem. Naopak, varujem pred nimi, lebo vnášajú do krehkej pluralitnej demokracie chaos, mrzačia ju a vytvárajú v majorite obyvateľstva dojem, že demokratický režim je voči nim nespravodlivý.