Komu vyhovuje súčasná politická situácia s mocnými ekonomickými záujmami v jej pozadí, ten nech toto ani nečíta. Je jasné, že prvý, kto chce, aby po voľbách zostalo všetko tak, ako je, je súčasný predseda vlády. Preto označuje dohodu viacerých politických strán, tak bežnú v demokratickej politike, výsmešným slovom „zlepenec“. Po prehratých prezidentských voľbách vie, že jeho politické akcie klesajú. Už nebude zrejme môcť vládnuť celkom sám, a tak sa usiluje vytvoriť dojem, že jediná stabilná povolebná situácia sa dá vytvoriť s jeho Smerom. Akési „Pax Romana“ na slovenský spôsob. Tento dojem má mámiť a vzájomne proti sebe stavať ostatných hráčov, aby ani len nepomysleli na to, že by sa mohli dohodnúť spoločne, už aj bez neho. A tak národu vykresľuje scenáre nestabilného „zlepenca“ jedine preto, lebo chce zachrániť seba.
Je dobre, aby sme si niekoľko dní pred voľbami jasne uvedomili, že myšlienka pluralitnej demokracie je založená práve na vláde „zlepencov“. Nikto nevie zabezpečiť, aby sa do vlády dostávali len statoční a nepodkupní ľudia. A už vôbec sa nedá dosiahnuť, aby takými zostali aj keď prídu pokušenia moci. Na to ľudstvo zatiaľ nevymyslelo nič účinnejšieho, ako vzájomnú kontrolu politických hráčov, medzi ktorými je moc rozdelená. Samozrejme, každému sa vládne lepšie, ak je na to sám. Akákoľvek, ale hlavne široká koalícia vyžaduje nekonečné rokovania, vyjednávania, ústupky, kompromisy, a nezaobíde sa ani bez vnútorných zápasov, ba často i podrazov. Ale to je remeslo profesionálnych politikov. Nech sa trápia, dostávajú za to z našich daní spravodlivú mzdu!
Pre ľud je zas naopak dobre, ak sa môže spoľahnúť, že taký „zlepenec“, čiže koalícia, fauly svojich hráčov spravidla nebude môcť zamiesť pod koberec. Vzájomne si ich totiž vykričia. Preto je v koaličnom prostredí vždy viac škandálov ako pri vláde jednej strany. Lebo partneri sú obvykle zároveň rivalmi, a keď niekto podľahne pokušeniam, tak mu to proste nedarujú. Ale pre účinný zápas s korupciou je to dobre. Vláda jednej strany o vlastných fauloch hovoriť nebude. Koaličný princíp, vládu „zlepenca“, nechce ten, kto je navyknutý vládnuť sám. A nechcú to ani oligarchovia. Im vyhovuje stabilné ticho nad tým, ako si parcelujú krajinu. Opozícia síce kričí, ale nemá moc, takže povestná „karavána“ môže aj napriek jej „brechaniu“ kráčať ďalej.
Po sobotňajších voľbách to tak nemusí zostať.
Prakticky všetky prieskumy verejnej mienky, ale i naša skúsenosť s tým, ako hovoria ľudia, ukazujú, že Ficov Smer už nebude mať nadpolovičnú väčšinu mandátov. Zachrániť by mu ju mohla už len katastrofálna volebná neúčasť.
Nádej na zmenu pomerov, na účinnejší zápas proti podriaďovaniu sa nášho verejného života ekonomickým záujmom oligarchov, existuje. A je reálna. Táto nádej závisí od dvoch faktorov. Od múdrosti a prezieravosti voličov, a zároveň aj od schopnosti politických lídrov budúcich parlamentných strán rozpoznať, čo je v tejto dejinnej chvíli naozaj podstatné, a od ich ochoty hľadať širokú dohodu. A samozrejme od ich odolnosti voči vábeniu Smeru robiť štafáž ďalšej vláde Róberta Fica.
Pre budúcnosť slovenskej pluralitnej demokracie je teraz už dosť jedno, ktorú z mimovládnych demokratických politických strán, čo majú na to, aby sa dostali do parlamentu, budeme voliť. Máme rôzne priority, a je dobre, že si môžeme vybrať. Ide o to, aby sme na jednej strane nerezignovali, hoci ani tie strany iste nie sú vzorným príkladom demokratickej dokonalosti, a na druhej strane neinvestovali svoj hlas tam, kde prepadne. To sa dnes už celkom odhadnúť dá.
A lídri budúcich parlamentných politických strán, ktoré boli uplynulé roky mimo vlády, by si potom v nedeľu, keď už budú poznať výsledok, mali dobre zapamätať, že svoje hlasy dostali predovšetkým preto, aby privodili na Slovensku zmenu. A zmenu bude znamenať vláda bez Smeru. Táto zmena bude možná. Pravda iba vtedy, ak dokážu prekonať svoje ideologické diferencie, osobné antipatie, medzistranícke averzie, rozdielnu históriu, a samozrejme i rôznosti vo svojich programoch a záujmoch. Široká koalícia, ktorá by takto mohla vzniknúť, bude mať vlastne len jednu jedinú historickú úlohu, ale tá bude stáť za to: vrátiť voličom vieru v demokratickú politiku.
Fico sa spolieha na malichernosť, sebectvo a skorumpovateľnosť budúcich parlamentných strán. Bude si z nich chcieť vybrať jednu, ktorej dá možnosť trochu sa priživiť na lesku (a nielen lesku) vládnej politiky, a potom ju bude držať v šachu tým, že kedykoľvek ju bude môcť vymeniť. Rozloží tak silu, ktorá by mohla stáť proti nemu a zastaviť tak pokračujúcu vládu v podstate jednej politickej strany.
Na záver budem konkrétny. Podľa prieskumov verejnej mienky z relevantných agentúr pôjde o KDH, Most, OĽaNO, SaS, SNS a Sieť (v abecednom poradí, proporcie medzi nimi určíme vo volebných miestnostiach v sobotu). Teda ide o šesť politických strán. Na rozhraní sú ešte dve. Sú to naozaj rôzne politické strany, a možno nám každému niektorá z nejakých dôvodov nesedí. Ale tak rôznorodí tu na Slovensku žijeme. Idea pluralitnej demokracie je založená na tom, že akceptuje rôznosť. Ľudia sa v nej učia rešpektovať predstavy, presvedčenia i záujmy iných ľudí aj vtedy, ak sú rôzne. A to je predsa dobre. Šesť koaličných strán v pluralitnej demokracii nie je žiaden zázrak. Prvú Dzurindovu vládu tvorilo v podstate osem strán, vydržala celé štyri roky a obrátila beh moderných slovenských dejín.
Dá sa to, ale treba, aby lídri týchto strán v nedeľu začali uvažovať veľkoryso, a mysleli viac na ľud medzi Dunajom a Tatrami, ako na svoje politické strany. Som presvedčený, že to bude napokon požehnaním i pre nich a pre ich strany.