K 20. výročiu vstupu do NATO

Vstup Slovenskej republiky do Severoatlantickej aliancie pred dvadsiatimi rokmi nebol iba potvrdením toho, že naši predkovia patrili k civilizácii, ktorú utváralo západné kresťanstvo. A teda historicky inklinujeme k politickým a bezpečnostným štruktúram, ktoré si vytvoril Západ. Bolo to predovšetkým realistické posúdenie geopolitickej skutočnosti, v ktorej sa malý štát, Slovensko, nachádza. V deň vstupu, ale i dnes. Odporcovia tohto rozhodnutia argumentovali hlavne tým, že nás predsa nikto neohrozuje. Vraj si takto iba pokazíme dobré vzťahy s Ruskom. Hovorili o neutralite, a tvrdili, že východná mocnosť predsa nemá voči nám nepriateľské zámery. Ale naše priateľské vzťahy s Ruskom sa našim vstupom do NATO podľa nich môžu pokaziť. Henry Kissinger, muž, ktorý o geopolitických vzťahoch niečo naozaj vedel, napísal, že „od chvíle, keď zahraničná politika prestane brať ohľad na skutočné mocenské vzťahy a spoľahne sa na odhady zámerov druhej strany, začne stavať na piesku.“ Slovensko v roku 2004 sa rozhodlo so znalosťou tejto mocenskej reality vo svete na piesku nestavať. A nikoho si nepohnevalo. Naopak, naša váha tým vzrástla. O rok potom sa v Bratislave uskutočnilo exkluzívne stretnutie ruského prezidenta Putina s americkým prezidentom Bushom. To bola skutočná zahraničná politika na všetky strany! Ale predovšetkým s jasnou znalosťou toho, ku ktorej z nich patríme. Bola to naša jediná, realistická bezpečnostná záruka pre budúcnosť. Dodnes z nej žijeme. A nikto žiadnu inú neponúka.