Dočítal som spomienky môjho priateľa, spisovateľa Antona Baláža „Môj príbeh sa ešte nekončí“. Jeho romány zo života sú známe, ale ja som sa s ním osobne zoznámil až v čase, keď bol šéfredaktorom Slovenského denníka. Citlivý človek, ktorý pozorne vníma, čo sa okolo neho deje a usiluje sa vniknúť aj pod povrch toho. Vo svojich spomienkach píše nielen o svojich zážitkoch z detstva a zo štúdií, ale aj o ťažkom zápase slovenských spisovateľov, najskôr s cenzúrou a autocenzúrou autoritatívneho štátu a jeho „kultúrnej“ politiky, a potom, v slobodných podmienkach zas s pozornosťou a malým záujmom slovenských čitateľov. Asi budeme márne čakať na nejakú našu národnú reflexiu, ktorá by šla do hĺbky, hľadala aj skryté pohnútky a nenechala sa unášať štandardizovanými interpretáciami, pochádzajúcimi často zvonka, alebo ovplyvnenými takými, či onakými politickými záujmami, ak nebudeme čítať, čo píšu ľudia, ktorí sa zvyknú označovať za svedomie národa. Tonko nad tým nenarieka, ale cítim to z jeho textu. Teším sa však, že ho napísal, lebo je pekný, trochu smutný, ale poctivo hľadá pravdu o nás samých. Odporúčam.