V Deň boja za slobodu a demokraciu si spomíname na revolučnú spoločenskú zmenu, ktorou sa skončila éra vlády jednej strany. Ústavne táto zmena vyvrcholila zrušením článku, ktorý „zabetónoval“ vedúcu úlohu komunistickej strany. Bolo to úžasné, a prinieslo to zásadné občianske oslobodenie. Po skoro troch desaťročiach však cítime, že to nestačilo. Vnímame, že ako občania, voliči, sme stále od reálneho rozhodovania o verejných veciach príliš ďaleko. Iba kto nechce, nevidí, že naši zástupcovia, ktorí by mali spravovať našu vlasť v našom spoločnom záujme, vidia najskôr záujmy svojich strán, čo ich nominovali. Predovšetkým im, nie voličom totiž vďačia za svoje postavenie. Sú od nás, voličov priveľmi ďaleko. Preto zavŕšenie toho oslobodenia, ktoré začal 17.november 1989, nás ešte iba čaká. Ústavne sa toto zavŕšenie vykoná až vtedy, keď sa volebný systém zmení tak, aby sme si ako občania mohli svojich zástupcov v parlamente voliť priamo.
Nikto vtedy, v eufórii tých novembrových dní roku 1989, ani nepomyslel na to, že by sa nový spoločenský a politický systém založený na existencii a súťažení viacerých politických strán a hnutí mohol časom zvrhnúť na akýsi posttotalitný hybrid, v ktorom sa niekdajšia hegemónia jednej strany, nahradí dominanciou skupiny politických strán. Dominanciou, ktorá je síce pluralitná, to znamená, že voliči, na rozdiel od komunistického obdobia, teraz môžu vládne strany efektívne vymieňať, avšak nemôžu im odňať významnú časť onoho spoločenského postavenia, ktoré si ako nedemokratická vládna strana kedysi vytvorila a žiarlivo strážila Komunistická strana Československa. Totiž postavenia, v ktorom dokázala kontrolovať prakticky celý spoločenský život. Zavierali by sme oči pred realitou, keby sme nechceli vidieť, že i po Novembri 1989, i dnes, rozhodujú vládne politické strany o dejoch a nomináciách, ktoré ďaleko presahujú slobodné demokratické usporiadanie občianskej spoločnosti. Majú to síce ťažšie ako niekdajší komunisti, pretože im všeličo vykričia tie politické strany, ktoré sa do vlády nedostali, avšak keď sa dostanú, začnú sa správať rovnako, ako tie, čo tam boli vtedy, keď kritizovali.
Prečo to tak je? Je to azda v našej náture? Alebo je to personálny problém, že sa k moci vždy prebije niekto, kto je proste svojím vnútorným založením zbojník? Myslím si, že nie. Som presvedčený, že problém je systémový. Je v pravidlách. Celé sa to odvíja od nášho volebného systému straníckych kandidátnych listín. Moc, ktorá sa v našom ústavnom systéme odvíja od toho, kto získa väčšinu v parlamente, teda v Národnej rade Slovenskej republiky, majú plne pod kontrolou politické strany, ktoré túto väčšinu dokážu vyskladať. Môžu vlastne skoro všetko. A to na základe slobodných, demokratických volieb s tajným hlasovaním v pluralitnom politickom prostredí. Vtip je v tom, že tieto politické strany majú plne pod kontrolu, koho do tejto svätyne moci, teda do parlamentu, pripustia. Preto náš parlament nie je zhromaždením slobodných osobností, čo majú mandát svojich konkrétnych voličov, ktorým sa budú zodpovedať, ale sú to vlastne delegáti svojich politických strán, ktoré ich zapísali na svoje kandidátne listiny, a ak nebudú sekať dobrotu, tak ich tam už nabudúce nezapíšu. To nie je skutočný demokratický parlament, to je hlasovacia mašinéria politických strán. Ako celkom výstižne kedysi povedal jeden z predsedov takýchto politických strán: „Žetóny.“
Tento pohodlný stranícky systém sa utvoril pred necelými sto rokmi. V roku 1918 vznikol prvý československý parlament bez toho, aby sa konali voľby. Asi sa to ani vtedy nedalo inak. České politické strany do neho nominovali svojich zástupcov podľa kľúča, ktorý vyplynul ešte z posledných volieb za Rakúska a zo Slovenska sme poslali kontingent osobností, na ktorých sa slovenské politické strany dohodli s českými. Nebudem sa tu zaoberať tým, či boli tieto kľúče spravodlivé, alebo či sa mohlo v tom čase postupovať aj inak. Chcem však pripomenúť, že potom nasledovalo dvojročné obdobie, keď sa kládli základy politického systému budúceho štátu. A neskutočne sa to tým politickým stranám zapáčilo. Ich delegáti v Národnom zhromaždení nemali žiaden vlastný mandát, ale iba poverenie týchto strán. A toto potom tieto strany premietli i do volebných pravidiel prvej Československej republiky. Systém pomerného zastúpenia so straníckymi viazanými kandidátnymi listinami plne pod kontrolou politických strán. Toto usporiadanie prebrali politické strany i po Novembri 1989 a pokračovali sme v ňom aj v samostatnej Slovenskej republike od roku 1993. Vtedajší mocný muž, premiér Vladimír Mečiar, to dotiahol do dokonalosti zavedením jedného volebného obvodu pre celý štát. Staro-novo koncipovaná vedúca úloha víťaznej strany, alebo koalície víťazných strán, sa nám sem vracia ako „zombie“ z minulého sveta. Je síce pod tlakom vždy jalovej opozície (jalovej preto, lebo nemá silu o ničom rozhodnúť), ale skúsenosť nás poučila, že ani ona sa potom nebude správať inak.
Iste, je to stále ešte dramatický a zásadný rozdiel od totality jednej strany. Tá totiž občanom zobrala možnosť, aby voľby čokoľvek zmenili. Nejestvoval ústavný mechanizmus na to, aby sa vôľa občana premietla do rozhodovania ústavných orgánov. November 1989 a zmeny, ktoré z neho vzišli, priniesli štandardný nástroj. Lepší zatiaľ ľudstvo nevymyslelo. Pluralitu a slobodné voľby. Politické strany, čo ako sa, kým vládnu rozťahujú a tvária, akoby pojedli všetku múdrosť sveta, majú časovo ohraničený mandát. A potom im to predsa len volič spočíta. Dá sa to, a to je úžasný výdobytok Novembra.
Ale preto je tak citlivé, že práve tento nástroj majú i po Novembri plne pod kontrolou politické strany. Nie je už našťastie iba jedna, je ich viac a súťažia, alebo skôr ruvú sa medzi sebou. To je ale dobre, lebo nič by nebolo nebezpečnejšie, keby medzi sebou uzavreli akúsi kartelovú dohodu proti voličom (i to história pozná). Napriek tomu však táto zvrchovanosť politických strán v našom politickom systéme utvorila situáciu, kedy medzi občanom a ústavnými orgánmi jeho štátu, stojí ako sprostredkovateľ politická strana. Občan môže síce rozhodnúť o tom ktorá, ale už nemôže zasahovať do toho, kto bude túto stranu, a hlavne jeho samého, zastupovať tam, kde sa o ňom rozhoduje.
Roky a desaťročia tohto usporiadania ukázali, že ono je matkou spoločenskej korupcie, ktorá sa stáva najcitlivejším problémom nášho verejného života. Pretože aby politické strany uspeli, na to nepotrebujú ani tak šikovných kandidátov vo svojich volebných obvodoch, ale potrebujú veľa peňazí, aby mohli viesť nákladnú celonárodnú kampaň. A preto ich musia oveľa viac, ako požiadavky voličov v teréne, zaujímať požiadavky tých, čo im na kampaň prispejú. A zasa tí, čo im poskytnú tieto zdroje, budú za ne neskôr úplne logicky chcieť protihodnotu. A ak k tomu pripočítame celkom prirodzené pokušenia, ktorým sa v neprehľadných pomeroch straníckej autokratickej demokracie utešene darí rásť a unikať pozornosti voličov, často i na dlhé obdobia, tak musíme konštatovať, že ideálom Novembra 1989 sme sa hodne vzdialili.
Nečudo, že v ostatných župných voľbách volili ľudia najradšej nestraníkov. A i preto v parlamentných voľbách minulý rok experimentovali so „stranami-nestranami“. Majú toho totiž celkom oprávnene už dosť!
Lenže inštinkt, ktorý správne vycíti diagnózu, nemusí byť vždy postačujúcou terapiou. To, čo je problém, to nie je existencia politických strán. Je prirodzené, že ľudia, ktorých predstavy o verejnom živote sú podobné, sa združujú, aby tieto predstavy v podobe politického programu viacerí spoločne presadzovali a súťažili zasa s inými legitímnymi predstavami. Takto postupuje spoločnosť v demokratickom štáte dopredu. Iba tak môže uspieť v dynamickom svete, v ktorom žijeme. Demokratické politické strany, ktorých základom je nejaká spoločná vízia, ktorú členovia, sympatizanti, a hlavne voliči chcú presadiť do života spoločnosti, sú užitočné. Takéto politické strany v demokracii potrebujeme. Ako však dosiahnuť, aby im naozaj dominovala takáto vízia, a nie iba záujmy úzkej skupiny straníckeho vedenia? Aby neboli iba bojovými jednotkami s jednotným velením, ale aby boli združením osobností, ktorých zjednocuje spoločná idea, a nie podriadenosť veliteľovi, motivovaná nejakou drobnou kariérnou výhodou, či ekonomickým záujmom?
Ani tu nepotrebujeme objavovať Ameriku. Nie náhodou je v kolíske parlamentnej demokracie, teda vo Veľkej Británii, volebný systém, v ktorom voliči volia svojich zástupcov v parlamente priamo. Nikto, ani šéf strany, ani sponzor, nie je pre ich zvolenie významnejší, než volič v ich volebnom obvode. Relatívne malom, takže sa môže s ním aj osobne stretnúť. A potom, keď mu ten hlas dá, a keď sa do snemovne dostane, tak sa bude musieť správať tak, aby si túto podporu udržal. Nepomôže mu v tom ani podpora lídra strany, či premiéra, ba ani samotnej kráľovnej. Musí si to vybaviť so svojim voličom. Všetko. Toto je dotvorený systém fungujúcej zastupiteľskej demokracie slobodného štátu. Politická strana je programovou základňou pre združovanie takýchto slobodne zvolených zástupcov ľudu a musí sa voči nim, i voči spoločnosti, podľa toho správať.
Viem, že mnohí budú zdôrazňovať, že tento takzvaný väčšinový volebný systém má aj svoje nedostatky. A budú sa tiež usilovať kalkulovať, komu by to mohlo teraz v súčasnom rozložení politických preferencií pomôcť a komu uškodiť. Hlavne tí, čo sú zviazaní, alebo sa spoliehajú na to, že sa nejako „zvezú“ na nomináciách straníckych centrál, sekretariátov, či iných štrukturálnych útvarov politických strán, alebo na priazni ich dominujúcich lídrov, tí takúto zmenu chcieť nebudú. Páči sa im tento systém. Tak ako si ho zamilovali politické strany v tom prvom, nevolenom parlamente pred rokom 1920 a zakotvili ho do ústavy a zákonov tak, akoby ho vtesali do kameňa.
Preto nebude ľahké to zmeniť. Ale iba vtedy, keď sa to podarí, sa revolúcia, ktorá sa začala v novembri pred dvadsiatimi ôsmymi rokmi, naozaj naplní.