V ktorejsi zahraničnej televíznej diskusii som zachytil, že doterajší francúzsky premiér Gabriel Attal podal po predčasných parlamentných voľbách do rúk prezidenta Emmanuela Macrona demisiu očividne znechutený. Potrebujeme nový program a nový začiatok, údajne povedal.
Už eurovoľby jasne preukázali, že v demokratickom prostredí rastie sila politiky, ktorú tak trochu pohodlne nazývame populistickou. A vidíme to aj v Amerike. Už to nie sú výstrelky tu a tam, ale je to čosi, čo možno označiť ako všeobecný trend. A rastúci trend nemožno zastaviť, či dokonca obrátiť nejakým šikovným manévrovaním, akým malo byť asi aj Macronovo rozhodnutie o predčasných voľbách. A už vôbec nie úsilím o kriminalizáciu nositeľov populistickej politiky, aké tu a tam občas vidíme. Ak tento trend podporujú milióny voličov, tak treba hlavne poctivo analyzovať, prečo to tak je? A čo robí tá naša štandardná, demokratická politika zle, ak týchto svojich bývalých voličov stráca?
Attal však, podľa mňa, správne hovorí, že nestačí ani akási nová forma politiky zadržiavania pod veľmi pohodlným heslom „všetko proti…“ a doplní sa meno niektorého, či niektorej z nositeľov populistickej politiky. Toto sme si odskúšali aj my v roku 2020. Demokratická politika potrebuje nový, pozitívny program. Teda to, čo chce prinášať, ako chce do jej výkonu lepšie zatiahnuť svojich občanov, aby sa necítili bezmocní a odcudzení, inými slovami, čo bude robiť. A potrebuje nový začiatok. Nie betónovanie a zotrvačnosť. Attal teraz Macronove splašene vyhlásené voľby prehral. Ale je pre mňa svetielkom nádeje.