Keď sledujem pápeža Františka a jeho neustále výzvy k mieru, k odpusteniu dlhov, k tomu, aby sme mali odvahu urobiť prvý krok, tak musím uznať, že svet, o ktorom hovorí, by bolo oveľa lepším svetom, ako zažívame v realite. Často rozmýšľam, či to myslí celkom doslova a vážne, alebo je to tak trochu (dosť) naivita. A mám k tomu naporúdzi aj pohodlnú odpoveď: veď kto iný by mal o tom v tomto svete hovoriť? Ale musím uznať, že táto odpoveď ma zas až tak veľmi neuspokojuje. Ak chceme byť učeníkmi Toho, koho Svätý otec zastupuje, mali by sme každý premýšľať, ako k týmto pekným výzvam môžeme my, teda kresťania, prispieť? Aký by mal byť ten náš prvý krok?
Zdá sa mi, že to František naznačil pred týždňom, keď vravel o tom, ako je pre rodinu potrebný dialóg. „Rodina, ktorá nekomunikuje, nemôže byť šťastnou rodinou…v rodine je dôležitejšie vypočuť než porozumieť. Vypočuť, znamená prikladať druhému dôležitosť, uznávať jeho právo na existenciu a na vlastné myslenie…“ Myslím si, že to platí aj širšie. Ako môžeme očakávať nejaké podstatné zlepšenie podmienok života u nás, keď sme sa prakticky prestali medzi sebou rozprávať? Je to ako v tej rodine, kde si chce presadiť každý len to svoje a nestará sa o to, čo si myslí ten druhý. Nebude šťastnou rodinou. A bez dialógu v spoločnosti nebudeme ani šťastným ľudom. Každý v tom asi môžeme urobiť niečo. Chce to odvahu a veľkorysosť. Hodnoty, na ktoré sme dosť zabudli. Myslím si, že vlastne hlavne o nich hovorí pápež vtedy, keď sa nám zdá, že je trochu naivný.