Som presvedčený, že morálnym víťazom Druhej svetovej vojny bol Winston Churchill. Od prvej chvíle stál jasne proti nacistickému režimu a nikdy, ani na chvíľku, a ani z takzvaných taktických dôvodov neprepadol pokušeniu s týmto zločinným režimom kolaborovať. Bol dôsledne i proti politikom vlastnej krajiny, ktorí si mysleli, že sa s Hitlerom dá dohodnúť. Nechcel takú nedôstojnú dohodu, a to ani vtedy, keď ich Nemecko ešte priamo neohrozovalo. Stál na čele Británie i v čase, keď sa vojská Wermachtu dostali ak k lamanšskému kanálu, a keď sa musela brániť sama. Celý rok, počas ktorého si Kremeľ delil s Nemcami dobyté územia a Američania vajatali, akoby sa ich to bohapusté porušovanie Božích i ľudských zákonov vo vtedajšom svete vôbec netýkalo. Až keď sa nenásytný režim Tretej ríše usilujúci sa o vlastný model usporiadania sveta (och, ako povedomá rétorika je to aj dnes!) rozhodol ukončiť fašistické spojenectvo s Rusmi a jeho vojská vtrhli do Sovietskeho zväzu, a potom keď o niekoľko mesiacov napadli japonskí spojenci Hitlera aj Spojené štáty, tak sa sformovalo bojové spojenectvo, ktoré napokon Nemcov porazilo.
Churchill bol celý čas pri tom. Predovšetkým vďaka jeho neochvejnému postoju z času, keď bol Hitler vojensky najsilnejším, sa nacistom nepodarilo dobyť svet. Viem, že to komunistickým pohrobkom nevyhovuje, lebo by chceli, aby sa zabudlo na to, že si boli v počiatkoch s Hitlerom v mnohom blízki, a nevyhovuje to ani mentálnym potomkom fašizmu, lebo Churchill stál od počiatku za jeho porážkou. A je mi jasné, že táto pravda musí predovšetkým prekážať mužovi, ktorý v sebe dnes dokázal spojiť dedičstvo oboch vražedných ideológií minulého storočia a doviedol súčasný svet na pokraj tretej svetovej vojny. Preto je Churchill tŕňom v oku aj všetkým, ktorí sa mu servilne usilujú votrieť do priazne. I tomu nášmu.