Základom politiky, ktorá je skutočne inšpirovaná kresťanstvom, môže byť iba živá viera. Ľudia, ktorí sa tvária, že vlastne vieru ani nepotrebujú, ale stačí im len rozprávať o kresťanských hodnotách a kresťanskej tradícii, o tom, ako sa o ne budú biť, kresťanstvo zneužívajú. A často aj diskreditujú. Tradícia je bez živej viery mŕtva. Môže vzbudzovať obdiv, ako svedkovia minulosti v múzeu, alebo aj rešpekt, ako čosi, čo cítime, že mohlo a azda ešte môže byť veľké, no my tomu už nerozumieme, ale nemôže to byť politika, založená na tom, čo ľudstvu priniesol Zakladateľ kresťanstva. Pretože to pôsobí iba, ak je to živé. Kým tomu jeho učeníci veria tak, že sa podľa toho usilujú žiť. Hoci aj s chybami (lebo kto je bez nich?), ale vrúcne.
Presne o tejto živej viere hovoril začiatkom júla pápež František v Terste. Vravel, že nepotrebujeme nábožnosť uzavretú do seba. Takú, čo hľadí iba do neba a nestará sa o to, čo sa deje na zemi. Svätý Otec povedal, že potrebujeme naopak škandál viery, viery zakorenenej v Bohu, ktorý sa stal človekom, a teda viery ľudskej. “Je to viera, ktorá prebúdza svedomie z letargie, viera, ktorá kladie prst do rán spoločnosti, viera, ktorá vyvoláva otázky o budúcnosti človeka a dejín… Potrebujeme predovšetkým vieru, ktorá rozbíja vypočítavosť ľudského egoizmu, ktorá odsudzuje zlo, ktorá ukazuje prstom na nespravodlivosť, vieru, ktorá sa stavia proti intrigám tých, kto si v tieni moci hrajú svoje hry na úkor slabých…”
Od svojho vstupu do verejného života, vlastne už aj dávno predtým, počas zápasov v komunistickom režime, vždy som veril, že politika s prívlastkom kresťanská, môže byť veľkým dobrodením pre život spoločnosti. Nestačia k nej však iba slová, ba ani výslovné prihlásenie sa k nej. Musí byť vidno, že je za ňou živá viera. Škandalózna, ľudská viera, o akej prorocky rozpráva pápež. Inak môžeme hovoriť aj ako Cicero, vraj najlepší rečník staroveku, politika, ktorá by sa hlásila ku kresťanským hodnotám a tradícii, bez takejto viery, nebude dôveryhodná.