Blahorečením Jána Havlíka v Šaštíne vyvrcholila šnúra troch veľkých spomienkových dní poslednej augustovej dekády. Zdanlivo nesúvisiacich. Ale iba zdanlivo. Lebo všetky tri sú o skúsenosti, že žijeme v tvrdom svete. Politická, vojenská, či policajno-justičná brutalita sa dotkla životov miliónov ľudí, mnohým zlomila ich túžby, obrala ich o slobodu a niektorých aj o život. Ale všetky tieto tri pripomenutia nemajú byť nariekaním nad tým, aký bol v tých historických chvíľach náš osud zlý. Tieto pripomenutia majú predovšetkým oživiť naše spomienky na ľudí, ktorí vzišli z národa, ktorý je našim vlastným ľudským spoločenstvom. Na ľudí, čo v ťažkých dejinných chvíľach dokázali konať čestne, podľa svojho svedomia, a to bez ohľadu na to, aké to bude mať následky na ich životy. I my máme svojich rýdzich hrdinov. Buďme na nich hrdí! Aj v tomto čase, keď mnohí akoby lámali palicu nad tým, čo sa u nás zrovna deje, uvažujú o úteku, či rezignácii. Alebo o pomste. To nie je cesta do dobrej budúcnosti. Tieto tri spomienkové udalosti sú svedectvami nádeje pre Slovensko. Sú odkazom, že nádej nezomiera posledná. Nádej nezahynie nikdy!