Do liturgie každoročných osláv narodenia Ježiša Krista vkladá cirkev aj príbeh ukameňovania diakona Štefana. Zdanlivo od veci. Veď ako to môže súvisieť s oslavami týchto dní? Kameňovanie bolo odporné. Bolo popravou, ktorej sa mohla dokonca i so zvrhlým potešením a hraným pohoršením aktívne zúčastniť aj verejnosť. Nikto, ani ten, kto trafil tak, že spôsobil obeti smrť, nevedel isto, že to bol práve on.
V textoch Nového zákona nachádzame dva druhy dôvodov, pre ktoré takto popravovali. Ľudskú slabosť a ideologickú nezmieriteľnosť. V prvom prípade zabíjali ľudia, ktorí si o sebe spravidla namýšľali, že oni sú lepší a v druhom, že oni sú strážcami pravdy. Je dobre, že si na tento príbeh spomíname práve na Vianoce, pretože Ten, kto vtedy prišiel na svet, neskôr vo svojom pôsobení odhaľoval pokrytectvo tých, čo brali do rúk kamene a nechceli vidieť, že ani oni nie sú dokonalí. A pokiaľ ide o pravdu, Novorodenec týchto dní o tri desaťročia vyhlásil, že práve preto prišiel na svet, aby vydal svedectvo o pravde. Ale nerobil to tak, aby tým zraňoval, ale presne naopak. On sa za pravdu, o ktorej svedčil, nechal ukrižovať.
Myslím si, že liturgická spomienka na Štefanovu smrť nám azda veľmi brutálne pripomína i to, že v kameňovaní vieme byť majstrami dodnes. Len formy sa menia. Dnešné kamene môžu mať aj digitálnu podobu. A pripomína azda i to, že Syn človeka prišiel na svet s iným konceptom, ako je kameňovanie hriešnikov.