Vyrástol som v prostredí, v ktorom sa vždy slobodne diskutovalo. Som preto zvyknutý, že aj ľudia, ktorých mám rád a vážim si ich, videli i veci, čo považujeme za dôležité, inak ako ja. Polemiky, ba aj vášnivé hádky boli preto súčasťou komunikácie s ľuďmi okolo mňa, veľa som sa pri nich naučil a mal som z nich vždy potešenie. To prostredie takýchto diskusií však bolo za mojej mladosti zovreté spoločenskou realitou totalitného štátu. Bola to realita, ktorá už takú slobodnú rozpravu mimo týchto relatívne uzavretých spoločenstiev neumožňovala. Dokonca ju často aj tvrdo trestala. Lebo jestvovala len jedna oficiálna „pravda“, o ktorej sa mohlo verejne hovoriť, ale nebolo dovolené ju vidieť inak. Preto bol November 1989 pre mňa naplnením sna o tom, že už je možné bez rizika rozprávať, písať a zasadzovať sa o svoje presvedčenie aj verejne. Samozrejme s rešpektom voči tomu, o čom sú presvedčení aj druhí ľudia. Skrátka, slobodnú, pluralitnú spoločnosť vnímam ako veľké požehnanie, ktoré nám umožňuje ako národu dôstojne žiť. To ale vyžaduje, aby sme mali porozumenie aj s tými, ktorí zaujímajú iné postoje. Nejde o nejaký detail. Je to o samotnej podstate slobodnej spoločnosti.
Lenže práve v tomto bode nám tu zrazu začalo klíčiť čosi, čo túto podstatu ohrozuje. Čo si, prosím vás, mám myslieť o ľuďoch, ktorí vyhlásia, že si vás prestávajú vážiť, pretože narazili na niečo, v čom máte iné stanovisko, ako oni? Mne to teda osobne veľmi neprekáža, lebo do očí mi to nemajú odvahu povedať a na poloanonymných sociálnych sieťach ide takmer vždy o ľudí, ktorých vlastne ani nepoznám. Takže by mi to mohlo byť jedno.
Lenže nie je. Nie preto, lebo majú iné predstavy. Veď to sme chceli a je to dobre, že už nám nikto nepredpisuje, ako a čo si máme myslieť. Prekáža mi však tá mentalita. Lebo je to prístup vo svojom fundamente totalitný. A často ide o ľudí, ktorí sa tvária, že práve oni sú súčasťou nerozborného šíku, čo bojuje za slobodnú spoločnosť. Lenže všetci, čo sú v niečom mimo ich názorovo vycibrenú formáciu, alebo hoci len vyzývajú ku schopnosti kritickej sebareflexie, sú nejakým spôsobom prinajmenej politicky menejcenní. Alebo v nich začnú dokonca vidieť nepriateľov onoho obrazu demokratického štátu, aký namaľovali oni, a ktorého akékoľvek spochybňovanie sa v očiach týchto bojovníkov stáva kacírstvom. Prekáža mi to preto, lebo práve takýto ideológovia bez rešpektu voči skutočnému ideálu pluralitnej demokracie, sú na najlepšej ceste prešustrovať ten úžasný kapitál slobody a úcty voči tomu, ako sme v spoločnosti rôzni, čo nám tak trochu padol z neba v revolúcii, ktorú sme nazvali zamatovou. Sú ako jakobíni, ktorým zrazu po rokoch začalo vadiť práve to, že bola bez násilia. A že umožnila žiť aj tým, ktorých porazila. Marx, Lenin, ako aj ideológovia všetkých totalitných režimov by z nich mali radosť.