Vždy ma fascinovalo, keď počas veľkých kresťanských sviatkov, na Vianoce a cez Veľkú noc, akoby zastal bežný život. A to nielen ten hospodársky, tým, že sa nechodí do roboty, ale i ten, čo sa týka usporiadania a zápasov v spoločnosti, ktorý súhrnne označujeme výrazom politika. Okrem prípadov katastrof, ktoré prebijú aj sviatočné ticho, akoby vtedy nastal čas, keď sa môže človek stíšiť a sústrediť. Zdanlivo sú to dni, keď si môže odpočinúť od starostí každého dňa a pohrúžiť sa do toho, čo považuje za podstatné. Ibaže práve tým podstatným nemôže byť nič abstraktné. Nič odtrhnuté od reality. Pre mužov a ženy, čo chcú do života prinášať svetlo radostnej zvesti Toho, na koho si v tieto kresťanské sviatky spomínajú, nemôžu byť tieto sviatočné chvíle únikom, ale práve esenciou toho, čím žijú po celý rok. Teda i politickými búrkami svojej doby. Práve preto je posolstvo Veľkej noci nielen súkromným prísľubom osobnej perspektívy, ale predovšetkým verejnou výzvou k tomu, ako máme žiť v spoločnosti. Politickou výzvou.
A zďaleka nielen preto, lebo historickým základom Veľkej noci bol politický proces a justičný lynč Ježiša Krista. On sa dotkol privilégií a falše mocenskej elity svojho národa, spochybnil jej mravnú legitimitu a ona vyvolala vášne a nahuckala dav, aby vyvinul politický tlak na predstaviteľa okupačnej moci vyniesť politický rozsudok. „Ak ho prepustíš, nie si priateľom cisára. Každý, kto sa vydáva za kráľa, stavia sa proti cisárovi!“ (Jn 19,12), vyhrážal sa dav bojazlivému zástupcovi Rímskej ríše. Hoci už krátkym výsluchom zistil, že ono kráľovstvo Obvineného nebolo z tohto sveta a nepredstavovalo politickú opozíciu voči rímskemu cisárovi. Pilát ale napokon ustúpil nátlaku davu a vyniesol hrdelný trest. Tabuľka s trojjazyčným nápisom „Ježiš Nazaretský, židovský kráľ“, ktorú nechal Pilát umiestniť na kríž, sa stala svedectvom politického charakteru procesu, a zároveň i toho, kto sa v tom čase v Jeruzaleme politicky vydával za skutočného nositeľa moci. Akoby sa ňou rímsky úradník usiloval ukázať, že napriek svojej slabosti a ústupčivosti davu, zostal pánom nad touto krajinou a jej „kráľom“. To sa samozrejme židovskej elite nepáčilo, ale musela sa s tým vyrovnať.
Politickou výzvou je však Veľká noc predovšetkým preto, lebo pre mužov a ženy, čo hľadajú hlbší význam veľkonočného posolstva, by mal tento sviatočný čas byť časom sústredenia sa na to, čo je v našom živote práve teraz, v tejto dobe aktuálnym. Pápež František v predvečer začiatku Veľkého týždňa napísal pozdrav k päťstému výročiu narodenia veľkej svätice Terézie z Avily, kde hovorí o tereziánskej reforme, v ktorej táto žena „…požadovala, aby v rozhovore s Bohom (ľudia) nehovorili o ´bezvýznamných veciach´, keď ´je svet v plameňoch´…Rovnako ako vtedy nám aj dnes svätica otvára nové horizonty, zvoláva nás do obrovského ťaženia, aby sme totiž hľadeli na svet Kristovými očami, hľadali, čo hľadá On a milovali, čo miluje On.“
Vo svete okolo nás je i dnes nesmierne veľa utrpenia, nespravodlivosti a nenávisti. Nádej, ktorú prináša veľkonočný Ježišov príbeh majú Jeho učeníci roznášať predovšetkým ľuďom, čo trpia, ľuďom, ktorým sa krivdí a sú obeťou nenávisti iných ľudí. Vyžaduje sa od nich (a ak to myslíme naozaj vážne, tak od nás) odvaha ísť do rizika a konať, pretože je to zďaleka nielen náboženská, či sociálna výzva, ale svojou podstatou je i politická. A tak ako vtedy, i dnes sa dotýka privilégií a falše tých, kto majú v tomto svete moc.
Politická výzva Veľkej noci ale kladie pred skutočných učeníkov svojho Majstra veľké nároky. Svätý otec František na Kvetnú nedeľu povedal, že „cesta Božia je cestou pokory…Cestou, ktorá je opakom tej Kristovej, je zosvetštenie. Zosvetštenie nám ponúka cestu samoľúbosti, pýchy a úspechu…“
Dá sa ale vôbec vstupovať do politických zápasov a zachovať pri tom tak subtílnu cnosť, akou je pokora?
Svätica z Avily pred piatimi storočiami o tom podľa Františka učila, že „cnosť pokory nespočíva vo vonkajšej nedbalosti, ani vnútornej plachosti duše, ale v dobrom oboznámení sa s vlastnými možnosťami a s tým, čo v nás môže učiniť Boh… Opakom je to, čo nazýva ´falošnou hrdosťou´. Tá je zdrojom klebiet, žiarlivosti a výčitiek, ktoré vážne poškodzujú vzťahy voči ostatným. Tereziánsku pokoru tvorí schopnosť prijať svoje možnosti aké sú, poznanie vlastnej dôstojnosti, misionárska smelosť a vďačnosť a odovzdanosť Bohu.“
Tereziánska pokora nemá byť únikom od starostí každého dňa. Práve naopak. S takouto pokorou majú učeníci veľkonočného Baránka vstupovať do zápasov dnešného sveta, aby v ňom bolo menej utrpenia, menej nespravodlivosti a menej nenávisti. Je to náročná výzva.
Nech je tohtoročná spomienka na Veľkú noc povzbudením a požehnaním pre každého, kto jej posolstvo chce brať vážne! I to politické.