Začnem troma poznámkami. Po prvé, z vlastného života si pamätám štyri príklady, keď politika strhla veľké množstvo ľudí, oduševnila ich a dala im nádej. Bola to Pražská jar v roku 1968, potom nežná revolúcia, ktorá na prelome rokov 1989 a 1990 rozborila železnú oponu a priniesla slobodu, pre nás Slovákov to bol potom i rok 1993, v ktorom Slovensko získalo samostatnosť a neskôr i vlastnú stoličku a hviezdičku na európskom nebi, a pre mňa, a mnohých mojich spolubojovníkov i rok 1998, keď sme sa vlastnými silami dokázali vyrovnať s nebezpečenstvom nového autoritatívneho režimu. Boli to chvíle, keď mnohí ľudia vnímali politiku ako niečo pozitívne. Druhá poznámka je asi dosť banálna, ale treba ju neustále pripomínať: politika je taká, akí ľudia ju robia. A keďže v demokracii sa na nej tak trochu podieľame všetci, tak je napokon i obrazom toho, akí sme. A po tretie, pokiaľ ide o profesionálnu politiku, chcem zdôrazniť, že čím menej úcty, noblesy a veľkorysosti v nej bude, tým horší ľudia budú do nej prenikať. Tým horší príklad budú potom dávať i celému národu. Tým otrávenejší z nej celý národ bude.
Vyzerá to akoby sa z obrazu dnešnej politiky vytratilo všetko, čo v nej dakedy aj bývalo pekné. Veľké ideály sa stali iba prázdnymi heslami na volebných plagátoch. Prekryla ich realita túžby po moci a po koristi. Tí, čo sa k moci a ku podielu na koristi dostanú, sa stávajú stále bezohľadnejšími, a tí, ktorí im idú po krku, len málo, a často vôbec neskrývajú zámer ich vtom iba nahradiť, nie naozaj zmeniť spôsob správy verejných vecí. Tí neuspokojení sa usilujú mobilizovať národ, ale nie za ideály, ale podnecovaním závisti a žiarlivosti.
A predsa považujem za potrebné sa jednej z najstarších ľudských činností, akou je politika, zastať. Pretože politika môže byť cestou k lepším vzťahom v spoločnosti. A človek je bytosť spoločenská. Ale tak, ako to platí pre každú ľudskú činnosť, i politika môže byť dobrá, ale môže aj slúžiť iba prospechu tých, čo sa jej venujú. Môže byť povolaním, a môže byť biznisom. Ako kedysi napísal Augustín, tí, čo sa jej venujú môžu hľadať Boží štát už tu na zemi, ale môže ísť aj o bandu lúpežníkov.
Čas Vianoc je dobrou príležitosťou k tomu, aby sme sa v pokoji a dobrom predsavzatí zamysleli, čo treba urobiť, aby sa činnosť, ktorá dosť pripomína tých lúpežníkov, vrátila na cestu hľadania Božieho štátu. Ako ju zmeniť tak, aby sme jej znovu začali veriť, a aby sme v nej opäť našli nádej pre našu vlasť i pre náš svet?
Táto otázka nie je určená tomu, kto myslí iba na seba. Nebude jej rozumieť. Takí ľudia vidia iba svoje práva a ostatné ich nezaujíma. Im musí politika stanoviť isté medze, aby výkonom svojich práv nezasahovali do práv iných ľudí. Oni ju za to budú nenávidieť, pretože nemajú zmysel pre spoločenstvo. Ak sa takýto individualizmus stane v spoločnosti dominantným, rozloží ju a premení na džungľu s darwinovskou logikou práva silnejšieho.
Prvým krokom k uzdraveniu verejného života by malo byť cieľavedomé úsilie o prekonávanie všeobecného nedostatku úcty ľudí voči sebe navzájom a často voči sebe samým. Ten, s kým sa stretávame, nemusí byť náš kamarát, môže mať iné názory, môže chcieť i niečo iné ako ja, ale je to ľudská bytosť a elementárna úcta voči nemu nestojí veľa. A má obrovský účinok. Priestor pre verejnú debatu je však dnes plný urážok a zhadzovania. V politickom zápase sa stále menej súťaží o programové alternatívy. Účinnejšie je zasiahnuť a diskvalifikovať protivníka, či rivala. O koľko noblesnejšia by bola politika, keby sme dokázali hovoriť s našimi názorovými protivníkmi s úctou! A o čo veľkorysejšími by sme boli, keby sme dokázali uznať, že i oni majú právo na svoje videnie a svoje záujmy. Takáto veľkorysosť by mohla byť raz veľkou investíciou pre budúcnosť, napríklad pre prípad nepohody.
Pre skutočné pozdvihnutie politiky je však najdôležitejšie vrátiť sa k ideálom. Vždy cítime nedostatok niečoho iného. Kedysi nám chýbala sloboda, dnes oveľa viac vnímame nedostatok spravodlivosti a ľudskej solidarity. Veľké myšlienky chytajú ľudí za srdce, dokážu ich oduševniť, strhnúť. Pravda iba vtedy, keď sa dotknú hlbšej motivácie ich životných postojov, ak sa dokážu stať plameňom nádeje pre lepšie životné podmienky a porozumenie v spoločnosti. Ony sú jedinou pádnou odpoveďou na rozkladnú kritiku všetkého, s ktorou prichádza individualista, sebec, neuznávajúci nič, okrem seba. O veľkých ideách hovorí Exuperyho starý panovník, dávajúci rady svojmu synovi: „Prinúť ich, aby spoločne budovali vežu a urobíš z nich bratov. Ak však chceš, aby sa nenávideli, predhoď im zrno.“ (Antoine de Saint-Exupéry: „Citadela“, Vyšehrad 1975, str. 41)