Keď som dnes dobiehal svoj obľúbený dlhý beh, tak ako som uvidel tvoriacu sa ľadovú pokrývku na jazierkach pri Železnej studienke, prišla mi na um dávna, čarovná Rúfusova básnička. Spievalo sa v nej, že „jazerá zamrzli, lekno v nich nekvitne. Kde bolo, tam bolo, žil chlapec zlatoústy. O láske zaspieval. A dostal prepitné.“ Možno si to už nepamätám presne, náš pevec mi to tam v nebi určite odpustí, ale zároveň mi tiež napadla prízemná myšlienka, že Kamenický by toho zlatoústeho chlapca urazil ešte navyše. To prepitné by mu zdanil. Učme sa trochu veľkorysosti, vlastne tá básnička je o tom, ako pekné veci narážajú na malé myšlienky. A tie sú, ako píše zas Nietzsche, ako pleseň.