„Z nazerania na kríž vychádza druhý krok: vydávanie svedectva… Myslím na mučeníkov, ktorí v tomto národe vydávali svedectvo Kristovej lásky vo veľmi ťažkých časoch, keď všetky okolnosti radili mlčať, zostať v bezpečí, nevyznávať vieru. Ale nemohli, nemohli nevydávať svedectvo. Koľko ušľachtilých ľudí trpelo a zomrelo tu na Slovensku kvôli menu Ježiš!“ pripomenul František i niečo, na čo u nás môžeme byť právom hrdí. Ale so spomienkami si nevystačíme. Svedectvo je potrebné vydávať i v zmenených časoch. I dnes. Vždy. „Myslím aj na naše časy, v ktorých nechýbajú príležitosti vydávať svedectvo,“ pokračoval v Prešove pápež. „Svedok, ktorý má kríž v srdci a nie iba na krku, nevidí nikoho ako nepriateľa, ale všetkých ako bratov a sestry, za ktorých Ježiš dal život. Svedok kríža si nepamätá krivdy z minulosti a nenarieka nad prítomnosťou. Svedok kríža nepoužíva podvodné spôsoby a svetskú moc: nechce vnucovať sám seba a svojich, ale obetovať svoj život za iných. Nehľadá vlastné výhody, aby sa potom ukázal zbožný: toto by bolo náboženstvo pretvárky, nie vydávanie svedectva ukrižovaného Boha. Svedok kríža nasleduje len jednu stratégiu, tú Majstrovu: pokornú lásku. Nestará sa o prízemné víťazstvá, pretože vie, že Kristova láska je plodná v každodennom živote a všetko pretvára, ale zvnútra ako semienko, ktoré padlo do zeme, zomrelo a prináša ovocie.“
Nie je to azda veľmi jasné odporúčanie aj nám, kresťanským demokratom, ako je potrebné vnášať svedectvo kríža i do verejného života? Aby sme sa pred Pavlom Gojdičom, Metodom Trčkom, Zdenkou Schelingovou, Titusom Zemanom, Jánom Ch. Korcom, Antonom Srholcom, Jozefom Doležalom, Silvestrom Krčmérym, Vladom Juklom, Máriou Pecíkovou, a tisícami ďalších svedkov, ktorých mnohých po mene dnes už ani nepoznáme, nemuseli raz hanbiť!