Už Ježiš to povedal: najväčším prikázaním je láska. K Bohu i k blížnemu. O čom inom mohol pápež František hovoriť hneď v úvode svojho príhovoru k mladým, na záver tretieho dňa svojej návštevy? „Láska je najväčší sen v živote, ale nie je to lacný sen,“ povedal im. Hovoril samozrejme predovšetkým priamo o láske medzi ľuďmi. V týchto mojich úvahách premýšľam však aj nad tým, ako je možné premietnuť Františkove slová i do politiky, ktorá sa chce inšpirovať kresťanským učením. A preto, ak hovoril o láske, myslím si, že tie slová, ktoré o nej povedal mladým ľuďom, platia primeranie aj pre tak trochu zabudnutú tému, akou je láska k svojmu národu. Láska k vlasti. Ako ju odlíšiť od národného sebectva? „Láska je vernosť, schopnosť darovať sa a zodpovednosť,“ vravel ďalej pápež a tieto jeho slová platia na každú lásku. A sú aj rozlišovacím znamením od akéhokoľvek kolektívneho aj individuálneho egoizmu. A Svätý Otec ďalej pokračoval: „…vo veľkých príbehoch sú vždy dve ingrediencie: jedna je láska, druhá dobrodružstvo, hrdinstvo. Vždy idú spolu. Na to, aby bol život veľký, je potrebné jedno aj druhé: láska a hrdinstvo.“ Láska k národu, znamená mať odvahu žiť v tejto veľkej rodine spolu aj s tými, ktorí vidia veci inak. S ľavými i pravými, takými i onakými, neutekať, neuzavierať sa, nenariekať, nenadávať, ale udržiavať si vlastnú identitu, a pritom spoločne budovať budúcnosť národa. Nie je to ľahká úloha, ale láska, podľa Apoštola národov, zmôže všetko. Vo svojej podstate je hrdinská. A kresťanskí demokrati by mali mať zmysel pre takýto veľký príbeh!