Vo svojom záverečnom príhovore v Šaštíne hovoril Svätý Otec o troch vlastnostiach kresťanskej viery. O ceste, o proroctve a o schopnosti vcítiť sa do starostí a bolestí druhých ľudí. Vzorom všetkých troch bola Ježišova Matka. „Žila svoj dar ako poslanie. Cítila potrebu otvoriť dvere a vyjsť z domu. Stala sa živým stelesnením tej netrpezlivosti, s akou Boh túži prísť ku všetkým ľuďom a spasiť ich svojou láskou. Preto sa Mária vydáva na cestu: namiesto pohodlnosti zvykov si vyberá neznáme cesty. Namiesto stability domácnosti námahu chôdze. Namiesto bezpečnosti pokojnej nábožnosti riziko viery, ktorá sa otvára novým výzvam, a tak sa stáva darom z lásky k blížnemu.“
Opravdivá kresťanská viera nie je súkromnou vecou. Tak, ako hovoril František o Márii, ani učeníci jej Syna nemajú kdesi vo svojom kútiku o svojej viere iba ticho rozjímať. Ich (našim) poslaním je vydať sa na cestu. Medzi ľudí. A aj do politiky. Pápež často vyzýva kresťanov, aby voči verejnému životu neboli ľahostajní. Aby prijali riziká, ktoré sú s angažovaním sa v politike spojené a nezostali so svojou vierou uzavretí vo svojich kostolíkoch a domovoch. Kresťanstvom inšpirovaná politika musí mať odvahu kráčať po ceste, ktorá vedie cez stále sa meniaci terén našich a svetových dejín. Ak sa uzavrie do bezpečia svojich „katolíckych“ tém, ak sa zľakne námahy a pokušení, ktoré politika prináša, ak sa bude tváriť, že chráni akýsi skanzen kresťanskej viery, ale bez toho, aby otvorila dvere a smelo sa vydala na cesty, tak bude stále viac zlyhávať vo svojom poslaní. Demokratickom i kresťanskom. V poslaní, aby jej prostredníctvom mohla prichádzať Božia láska i do sekulárnej spoločnosti. Nebojme sa dobrodružstva cesty! Je súčasťou toho, čomu sme uverili.