Vážim si pacifistov, ktorí z presvedčenia vyznávajú gándhiovsko-tolstojovský ideál neprotiviť sa zlu násilím. Jeho základom je láska k blížnemu a tá nás vedie bližšie k Božiemu kráľovstvu už tu na zemi. Ale tento krásny ideál nie je vždy praktickým postojom vo svete hriešnych ľudí. Lebo chrániť slabého pred silným sa niekedy bez použitia sily proste nedá. Sebe si človek pravda môže rozkázať, aby zvoľu agresora proste znášal a neprotivil sa. Ale ak nesie i zodpovednosť za deti, za národ, či proste za slabých, tak biblická povinnosť obrániť sirotu a vdovu niekedy znamená, že bude potrebné o to aj bojovať. Chápem tiež pacifistov, ktorí radšej ustupujú pred chúťkami predátorov, aby bol pokoj. Ale nesúhlasím s ich postojom. Pokiaľ je to preto, lebo sa ich to zrovna priamo nedotýka, je to alibizmus a ľahostajnosť voči osudom iných. A ak je to zo strachu, tomu rozumiem, ale považujem to za nemúdre. Pretože ak obavy ovládnu naše rozhodovanie, tak sa sami pripravíme o svoju slobodu ešte predtým, ako nám na ňu siahne útočník. Vyslovene sú mi však odporní takí „pacifisti“, ktorí majú plné ústa mieru, ale v srdci majú nenávisť voči každému, kto vidí veci inak. Je to falošná politická póza. Každý normálny človek chce mier. Aj ja po ňom túžim. A usilujem sa podľa toho aj správať voči ľuďom, s ktorými prichádzam do styku. A to aj ak majú iné predstavy a záujmy. Ale keď vidím to hrozné utrpenie ľudí v Mariupole a ďalších ukrajinských mestách, tak som presvedčený, že sú situácie, keď tomu čeliť treba. Bohužiaľ i silou, keď to inak nejde.