Vždy som mal porozumenie pre vojenské aktivity, ktoré po druhej svetovej vojne podnikal Izrael. Teraz však po prvý krát musím konštatovať, že toto, čo robia ozbrojené sily židovského štátu v tejto dobe, sa predsa už nesmie!
Po hroznej skúsenosti holocaustu sa, hlavne v Európe, muži a ženy tohto biblického národa už nikde necítili bezpečne. Ich masový návrat do niekdajšej Zasľúbenej zeme a vyhlásenie vzniku štátu Izrael bolo logickým dôsledkom tejto skúsenosti. Mladý štát bol nútený po desaťročia bojovať o svoju holú existenciu. Bránil sa, hoci niekedy aj preventívne. A bránil sa tak, aby zlomil ozbrojenú silu štátov, ktoré ho ohrozovali. Tomu som rozumel, odkedy som začal vnímať svet okolo seba. I teraz, v októbri minulého roka čelil židovský štát brutálnemu útoku ozbrojenej siete, ktorej hlavným a asi aj jediným vojenskopolitickým cieľom je zničenie štátu Izrael. Kto má čo len trochu cit pre spravodlivosť, nemôže Izraelitom zazlievať, že sa musia brániť. A nikto im nemôže mať za zlé, ak voči vrahom nevystupujú v rukavičkách.
Lenže to, čo sa deje v tomto čase v Gaze, to už zďaleka nie je vojenskou operáciou, ktorej výlučným cieľom je Hamas. V obrane je prípustné používať ozbrojenú moc, ale vždy primerane. Ešte si pamätáme dve veľké teroristické drámy v Rusku. Jedna bola v moskovskom divadle na Dubrovke, druhá v škole v Beslane. Útok ruských ozbrojených síl v oboch prípadoch bol tak brutálny, že síce zneškodnil teroristov, ale zároveň pri ňom prišlo o život i niekoľkonásobne viac rukojemníkov. Takto bojuje Netanjahuova vláda proti Hamasu v týchto dňoch. A aj, ak by sa takýmto spôsobom izraelskej armáde bojovníkov tejto teroristickej siete podarilo zneškodniť, koľko utrpenia obrovského množstva nevinných ľudí to bude stáť! A koľko nevraživosti a protižidovských nálad po celom svete to vyvolá, hoci oni za to vonkoncom nemôžu! A koľko nenávisti zasejú do sŕdc dnes ešte malých Palestíncov, aby z nich o desať rokov vyrástli noví bojovníci, ktorí raz budú ohrozovať bezpečný život prinajmenej Izraela. Lebo na to, čoho sú svedkami dnes, sa zabudnúť nebude dať.
Krváca mi srdce, keď pozerám správy. Či už je to zo Svätej zeme, alebo z Ukrajiny. Tam tečie krv. Ale nenávisť, cynická bezohľadnosť a bezcitné kalkulovanie s utrpením miliónov ľudí, to je sprievodným znamením Krížovej cesty, po ktorej kráča dnešné ľudstvo. Môžeme tomu nejako účinne čeliť? Možno v malom, ale určite áno. Ale každý musíme začať u seba. Lebo, keď sa to čo len jednému človeku podarí, bude vo svete o jedného démona menej. A čím viacerí tomuto porozumejú, tým lepším sa svet môže stať.