Zdá sa, že Európska únia tieto voľby do svojho parlamentu prežije (aj keď to závisí oveľa viac od vnútroštátnych volieb v členských štátoch). Doterajší hlavní hráči, rozvážne politické sily, si zrejme udržia kontrolu nad činnosťou Únie. Ale všetci dnes zdôrazňujú, že významne vzrástla sila tých politických strán, ktoré sa zvyknú označovať ako demagogické, či populistické. Nemožno pred tým zavierať oči. Napokon francúzsky prezident už včera vyhlásil predčasné parlamentné voľby práve pod vplyvom výsledku eurovolieb v jeho Francúzsku. Ibaže to nie je dostatočná reflexia tohto trendu. Je potrebné načrieť oveľa hlbšie.
Od našich parlamentných volieb vo svojich príspevkoch neustále zdôrazňujem, že nemôžeme zostať každý vo svojom zákope. A upozorňujem, že by nám ľudia, ktorí volili strany, s ktorých politikou nesúhlasíme, nemali byť ľahostajní. Nielen z pragmatického dôvodu, že ich je veľa a sú to voliči, ale predovšetkým preto, lebo sú to ľudia. A tu sa do mňa často púšťajú moji druhovia z nášho zákopu a označujú tých druhých epitetami plnými pohŕdania, odsudzovania a výsmechu. Nedávno mi tu ktosi napísal, že podľa neho by sme sa o týchto voličov ani nemali usilovať. A hovoria či píšu mi to často ľudia, ktorí sa sami považujú za garantov liberálnej demokracie.
Pomôžem si preto citátom jedným z najskvelejších liberálnych filozofov druhej polovice minulého storočia britským lordom rakúskeho pôvodu Karl R. Popperom. Ospravedlňujem sa, že to bude dnes trochu dlhšie, ale považujem to za dosť zásadné. Popper v eseji “V čo verí Západ?” napísal: “Naši vzdelanci a polovzdelanci sa spytujú, či je správne, že môj hlas nemá mať väčšiu platnosť ako hlas nevzdelaného zametača? Či neexistuje elita ducha, ďalekozrivejšia ako masa nevzdelancov, elita, ktorej práve preto treba prisúdiť väčší vplyv na veľké politické rozhodovania? Odpoveď znie, že, žiaľ, vzdelaní a polovzdelaní majú v každom prípade väčší vplyv. Píšu knihy, vyučujú a prednášajú, ozývajú sa v diskusiách a ako členovia politických strán môžu svoj vplyv uplatňovať. Tým nechcem povedať, že pokladám za dobré, ak vplyv vzdelancov je väčší ako vplyv zametačov. Pretože platónsku ideu o vláde múdrych a dobrých treba, podľa môjho názoru, bezpodmienečne odmietnuť. Napokon, kto rozhoduje o múdrosti alebo nemúdrosti? Či najmúdrejších a najlepších neukrižovali tí, ktorých všeobecne uznávali ako múdrych a dobrých?…Elitu prakticky nikdy nemožno odlíšiť od kliky…”
Veru iba kto nechce nevidí, že v demokratickej spoločnosti je veľa ľudí, ktorí majú pocit, že na jej usporiadanie a správu nemajú žiaden vplyv. Jediný nástroj, ktorý v tejto slobodnej vláde ľudu majú, je ich hlas. Ibaže necítia, že by ním niečo zmohli. A priznajme si, že elitám to vlastne ani veľmi neprekáža. Až sa zrazu nájde niekto, kto k týmto ľuďom “zostúpi” a vzbudí v nich vieru, že ak svoje hlasy dajú dokopy, sú schopní meniť svet. Aby to ale bolo možné, takýto zjednotiteľ malých potrebuje pre nich lákavé heslá. A najlákavejšie sú vtedy, ak sa to dotkne toho, čo sa im v ich živote zdá byť v danom stave vecí verejných, ťaživé a neprekonateľné. Takto sa rodí to, čo hádžeme do vreca s názvom populizmus. Na jeho začiatku nie je brutalita či klamstvo populistov, ani primitivizmus nevzdelaných más, ale pýcha elít.
Ak chceme niečo urobiť pre dlhodobejšiu perspektívu európskeho projektu, ba ešte viac, pre opravdivejšie fungovanie demokratickej spoločnosti, začnime tým, že prestaneme označovať tých, čo volia inak, ako by sme si želali, pohŕdavými nálepkami. Pokúsme sa im porozumieť a začať si ich vážiť. Lebo i oni majú svoj svet, svoj rozum, svoje srdcia. I žlč. Ako my. Sme jedna ľudská rodina.