Uvidíme, čo bude Trump naozaj robiť. V takýchto chvíľach, tesne po tom, ako na kohokoľvek padne taká zodpovednosť, akou je riziko politického rozhodovania, sa vždy usilujem zabudnúť na prípadné predsudky, i na to, čo sa povedalo vo volebnej kampani, a chcem byť žičlivý. Lebo ide o naše spoločné osudy. Preto prajem Amerike, i jej zvolenému prezidentovi, aby sa jej na čele s ním darilo priniesť aspoň štipku ozdravenia chorému svetu. Neviem si ale predstaviť, ako sa to dá v mentálne, tak hlboko rozčesnutej spoločnosti a v nenávistne polarizovanom svete. Aj vyspelé demokratické štáty dospeli do štádia, v ktorých hlavnou motiváciou vo voľbách už prestali byť politické vízie, či programové priority, ba ani sociálne a ekonomické témy, ale pred každými voľbami (a to je vlastne stále) sa zmietajú v nástojčivej a nesmierne vášnivej túžbe, dať protivníkovi „na bendžo“. A ten, komu sa to vo voľbách podarí, si to potom vychutná. Aby ale čoskoro čelil rovnakej vášni zo strany porazených pre ďalšie voľby. Toto už nie je dynamika pluralitnej spoločnosti, ktorá jej dáva vnútornú silu a rast. Toto je sebadeštrukčný dej, ktorý rozčesnutú spoločnosť oslabuje a rozkladá. Skutočné ozdravenie spoločnosti a sveta vyžaduje hľadať spôsob, ako tento proces zastaviť. Keby sa v novej americkej administratíve našlo trochu porozumenia a veľkorysosti, bol by to balzám na, podľa mňa, najnebezpečnejšiu chorobu súčasného ľudstva. Veľké ilúzie si nerobím, ale prajem jej to!