Sviatok Krista Kráľa, ktorý dnes slávi katolícka cirkev zaviedol v roku 1925 pápež Pius XI. Ten pápež, ktorý o dvanásť rokov neskôr adresoval predovšetkým Nemcom encykliku napísanú celkom neobvykle v ich rodnej reči „Mit brennender Sorge“. Encykliku vyjadrujúcu jeho pálčivú starosť nad tým, čo sa vtedy dialo hlavne v ich vlasti, ale aj, ako napísal vo vtedajšom „rozbúrenom a nenávisťou znetvorenom svete“.
Písal o zneužívaní náboženských symbolov a slov „novopohanským“ režimom. Predovšetkým však zdôrazňoval, že prospech vlastného národa, vlastného štátu, nesmie byť v rozpore s mravným zákonom, ktorý by mal byť základom každého ľudského prirodzeného práva. Heslo, že „právo je to, čo prospieva národu môže byť správne len, keď sa predpokladá, že to, čo je mravne nedovolené, nikdy nemôže slúžiť ozajstnému blahobytu národa. Avšak už staré pohanstvo vedelo, že ak má byť táto veta správna, musí sa vlastne obrátiť a znieť takto: ´Nikdy nie je niečo užitočné, ak to nie je zároveň mravne dobré. A je to mravne dobré nie preto, že je to užitočné, ale je to užitočné preto, lebo je to mravne dobré.´ Keby bola táto zásada odtrhnutá od tohto mravného pravidla, znamenala by večný vojnový stav medzi národmi,“ prorocky písal Pius XI. v roku 1937. Toto nové pohanstvo, ktoré zmagorilo veľký, kultúrny, európsky národ dostalo politické meno fašizmus.
Podstatou tejto nákazlivej choroby bol (a je) egoizmus. V liturgických textoch dnešného sviatku sa píše o tom, že základom onoho Ježišovho kráľovstva bolo čosi úplne opačné. Z lásky voči ľuďom vydal bolestné svedectvo o pravde. Spomínam tieto dva akty niekdajšieho rímskeho biskupa preto, lebo i v dnešnom svete sa šíri vírus veľmi podobnej choroby kolektívneho sebectva a novopohanského deformovania práva, ako to bolo pred deväťdesiatimi rokmi. Sviatok Krista Kráľa preto nie je nejakou triumfálnou slávnosťou odtrhnutou od reality nášho života, ale je výzvou, aby sme každý poctivo hľadali, kde je pravda hlavne o tom, čo je dobré a čo je zlé, čo nám naozaj prospieva a čo nám škodí, a vydávali o tom svedectvo. Možno aj preto som v piatok poslal prihlášku do Slovenského protifašistického hnutia. Nadväzujúc nielen na rodinnú tradíciu, ale hlavne na to, čo sa deje aj v tom dnešnom „rozbúrenom a nenávisťou znetvorenom svete“.