Včera som si kúpil knihu Angely Merkelovej, ktorú autorka obdarila názvom politickej hodnoty, čo si zrejme cení nado všetko: „Sloboda“. Mohutná vlna kritiky, ktorá sa zdvihla po vydaní memoárov bývalej železnej kancelárky ma inšpirovala k úvahe o nevďačnosti voči každej, ale hlavne dobrej vláde.
Lebo každá vláda čelí trom kategóriám odporcov. Po prvé sú to tí, čo sú otvorene proti nej, lebo majú inú predstavu o spravovaní štátu a iné záujmy. Je to najčestnejšia skupina a v pluralitnej spoločnosti nevyhnutne potrebná. Potom sú to však aj ľudia, ktorí sú proti každej vláde. Už z princípu. Čím viac sa na túto skupinu opozícia v politickom zápase spolieha, tým sklamanejšia bude vtedy, keď sa jej podarí vyhrať a zostaviť vládu. Lebo túto skupinu tvoria ľudia bez zmyslu pre zodpovednosť za spoločnosť. A nikdy si to nepriznajú. No je tu ešte tretia, najzákernejšia skupina odporcov. Lebo proti vláde stojí vždy aj nemálo ľudí, ktorí sa tvária, že k nej patria, často čerpajú výhody, ktoré im to poskytuje, ale vo svojom srdci závidia, že nevládnu priamo oni a sú pripravení vláde kedykoľvek uškodiť. Často celkom nenápadne, pokrytecky, tváriac sa, že jej vlastne tým chcú pomáhať. Čím viac vláda rešpektuje slobodu svojich občanov, tým početnejšie bývajú práve tie druhé dve skupiny.
Napriek tomu Angela dokázala vládnuť šestnásť rokov, vyhrať niekoľko volieb a odišla so cťou. Ale teraz práve tí, čo jej to závideli, tí sa cítia na koni. Už si môžu udrieť celkom otvorene. A urobiť ju zodpovednou za všetko s čím si nevedia rady. A idú. Memoáre kancelárky som si kúpil na Vianoce, tak ju začnem čítať až po nich. Ale teším sa na to, lebo som presvedčený, že sa z nich veľa dozviem. O našom spoločnom svete, a aj o svete jej ducha. A nepochybujem, že túto statočnú ženu neprestanem ani po ich prečítaní mať rád. Keď ich prečítam, napíšem.