Cestoval som včera s manželkou vlakom. V poloprázdnom vagóne sme sa celkom uvoľnene rozprávali. Nepreberali sme žiadne citlivé témy, ktoré nepatria na verejnosť a hovorili sme celkom prirodzenou hlasitosťou, teda nie úplne šeptom, ale zas nie tak, aby sme akokoľvek rušili ľudí, čo sedeli naokolo. Napriek tomu nás po asi pol hodine žena v strednom veku, sediaca sama v „štvorke“ cez uličku, prísnym hlasom oslovila otázkou: „To sa budete rozprávať celý čas?“ A vyzvala nás, aby sme si išli sadnúť inde. Ja som s úsmevom konštatoval, že sa mi to ešte nikdy nestalo, ale potom sme s manželkou povedali sťažovateľke „v poriadku“, a presunuli sme sa do iného vagóna. Je to samozrejme drobnosť, ale svedčí tak trochu o tom, že nielenže sa v našej spoločnosti mnohí prestávajú medzi sebou normálne rozprávať, ale už im niekedy prekáža, ak sa rozprávajú aj druhí. Dialóg ako spoločenský jav im lezie na nervy. V politike je to dnes dominantný stav. I preto to azda vyzerá tak, ako to vyzerá. Už sa len strieľa. Zatiaľ prevažne slovami.