Je tragické, čo sa v týchto chvíľach deje v Afganistane. Myslím si, že mnohí cítime účasť s ľuďmi, ktorí chcú žiť pokojne a normálne, len mali tú smolu, že sa narodili tam. A ako som už pred niekoľkými dňami napísal, považujem túto situáciu, a i to, čo ona ešte iba spôsobí, nielen Afganistanu, ale celému svetu, za veľkú chybu demokratického sveta. Ale jestvuje aj trochu iný, a tiež mimoriadne dôležitý pohľad. Prečo sa tí Afganci, čo si želajú pokojný život za dvadsať rokov nenaučili brániť svoju domovinu pred hrdlorezmi z ich vlastnej krvi? To čakali, že Američania a ďalšie demokratické štáty ich budú pred nimi brániť donekonečna? Je to i varovanie pre nás Európanov, ktorí sa príliš spoliehame na vojenskú silu spoza Atlantiku. Žijeme vo svete plnom politických i vojenských predátorov, ktorí číhajú na svoju príležitosť. Spojenecké záväzky so vzdialenými veľmocami sú dôležité, môžu nám v kritických chvíľach pomôcť, ale žiadne netrvajú navždy. Základom trvalej, účinnej obrany akéhokoľvek územia je predovšetkým vlastná mentálna pripravenosť ľudí a národov, čo na ňom žijú ubrániť si ho. Z rétoriky Európskej únie sa táto téma akosi vytratila. Vráťme sa k nej, kým nebude neskoro!