(Vystúpenie na pracovnom seminári Kresťanskodemokratickej akadémie KREDIT 27.2.2017)
Zdá sa, že migračná kríza otriasa základmi politického usporiadania v Európe i v USA. Dovoľte mi k tomu najskôr uviesť dve úvodné poznámky. Prvou je dôležité upozornenie, že pre kohokoľvek, kto chce do politiky vnášať ducha Kristovho učenia, je tento politický proces vážnou dilemou. Kto sa vyhlasuje za kresťanského demokrata a túto dilemu nevidí, nerozumie buď požiadavkám Evanjelia alebo politike.
Druhou poznámkou je charakter tohto procesu. Je to dej, ktorý ďaleko presahuje sféru politiky. Ľudia to inštinktívne cítia. Prieskumy verejnej mienky po celej Európe jasne preukazujú ich obavy. Voľby rozličných dobrodruhov len potvrdzujú rozsah a vážnosť týchto obáv. A nie je to iba populizmus a propaganda. Ľudia cítia ohrozenie niečoho hlbšieho. Základom toho, čoho sa zdanlivo zmätení voliči obávajú nie je totiž problém štandardnej politickej súťaže a jej mechanizmov. Ide tu o problém kultúrny. Ľudia to v tomto ohľade vnímajú správne. A keďže im štandardná politika na to nedáva jasné odpovede, nastupujú emócie, strach, a celkom prirodzene sa objavujú i manipulátori, ktorí s týmito javmi vedia pracovať.
Preto svoj príspevok dnes venujem otázke, či je možné odvrátiť hrozbu globálnej kultúrnej vojny. Je to najnaliehavejšia politická otázka našej doby. Tak, ako kedysi Mao Ce-tung rozpútal kultúrnu revolúciu a spôsobil svojmu národu nesmierne utrpenie a škody, dnes nemôžme bez obáv sledovať narastajúce napätie v celom svete. Napätie, ktoré má, podobne ako spomínaný tragický historický dej v Číne, kultúrne pozadie. Ibaže tento raz nadobudol globálny charakter.
O aký problém kultúry tu teda ide?
Kultúrnym základom spoločnosti je istá predstava, ideál života človeka v kruhu iných ľudí. Nejde tu len o to, aby uspokojoval svoje materiálne potreby. Ekonomická stránka ľudského života a s ňou spojené vzťahy (napríklad vlastnícke) je iba časťou tohto ideálu. Ešte mocnejšou jeho súčasťou je ľudská túžba po živote; nádeje a úzkosti s ňou spojené. V nej kľúčovú úlohu zohrávajú predstavy a presvedčenia, ktoré súhrnne označujeme slovíčkom náboženské. K nim je potrebné pripočítať i zmysel pre krásu sveta, a v neposlednom rade i vzťahy voči druhým ľuďom. Predovšetkým lásku, ktorá dokáže byť veľkou pohnútkou v životoch ľudí. Ale žiaľ aj jej opak, nenávisť. V celom tomto komplexe túžob a vzťahov človek od nepamäti hľadá vysvetlenie a zmysel svojho života. A i to, čím spolu s ľuďmi, s ktorými žije, je. Svoju spoločenskú identitu. Toto súhrnne označujem ako kultúru v najširšom zmysle tohto slova. Vo chvíli, keď sa na tomto fundamente začne budovať isté usporiadanie spoločnosti, sa táto základňa, ktorú tvorí konkrétna kultúra, stáva základom konkrétnej civilizácie.
Chaotické politické deje v súčasnej Európe (ale i v USA) nám nedávajú veľa príležitostí vidieť i nádejné znaky časov. Som však presvedčený, že tu nádej jestvuje a je ňou neskutočný príbeh utvárania a budovania kultúry, ktorá sa pôvodne utvorila v prostredí okolo Stredozemného mora a potom sa stala základným kameňom našej civilizácie.
Nikdy to ale nebola žiadna idylka. Táto civilizácie žila, rástla, ale občas i upadala a vysychala, v zápasoch, a to tak vnútorných ako i v zápasoch s okolitým svetom, s hordami kmeňov alebo i ríšami, čo pochádzali z iných kultúrnych oblastí. Európska civilizácia ich nie vždy dokázala poraziť vojensky. Čo však ako jediná dokázala, bola schopnosť vstrebať, prijať ľudí a idey, hoci pochádzali z iných kultúr. Nikde inde, po celé známe dejiny, nejestvovala spoločnosť tak otvorená iným ľuďom a novým ideám. A nikde inde nenastal taký ekonomický rozmach a neutvorila sa tak dlhodobá politická sila. Práve tak sa stala európska a neskôr euroamerická civilizácia veľkou a neprekonateľnou. Jej základňou bola a je kultúra otvorenej spoločnosti.
O tom, ako sa táto kultúra uplatňovala v Európe, a to i napriek tomu, že ju po celé stáročia tvorilo mnoho samostatných, a často vzájomne súvisiacich štátov, veľmi pekne v roku 1930 uvažoval vo svojej známej práci Vzbura davov španielsky publicista a politický mysliteľ José Ortega y Gasset: „Sotva západné národy dosiahli svoj súčasný profil, vynorila sa medzi nimi a pod nimi ako pozadie Európa. Tá je jednotnou krajinou, v ktorej sa pohybujú od renesancie…Francúzsko, Anglicko, Španielsko, Taliansko, Nemecko medzi sebou bojujú, tvoria, rušia a znovu tvoria nepriateľské spolky. Ale to všetko, vojna i mier, je spolužitie rovného s rovným…Rovnorodosť duší sa zvyšovala z generácie na generáciu…Duše francúzske, anglické a španielske boli, sú a zostanú tak rôzne, ako si želáte; ale majú rovnaký plán alebo rovnakú psychologickú stavbu, a predovšetkým sa napĺňajú rovnakým obsahom. Náboženstvo, veda, právo, umenie, spoločenské a erotické hodnoty sa stávajú spoločnými. No a to sú duchovné veci, z ktorých sa žije…Keby sme dnes zmerali svoj duchovný obsah – názory, pravidlá, želania a domnienky – spozorovali by sme, že väčšinu toho všetkého nečerpá Francúz zo svojho Francúzska, ani Španiel zo svojho Španielska, ale zo spoločného európskeho majetku.“ (José Ortega y Gasset: „Vzpoura davů“; Naše vojsko, Praha 1993;str.126)
A to nebolo vtedy ešte ani chýru o nejakej Európskej únii, o ekonomickej, či dokonca politickej integrácii. Na Starom kontinente sa v rozličných štátoch, bez ohľadu na ich vzájomné politické vzťahy po stáročia utvárala, rozvíjala a uplatňovala kultúra otvorenej spoločnosti.
To ale neznamená, že by táto kultúra bola neohroziteľnou. Dejinné zvraty prinášali európskym národom pokrok ale i úpadok. Naša kultúra však nezahynula. Dokázala sa vzchopiť, a napokon v konfliktoch zvíťaziť. A po druhej svetovej vojne sa začal i proces politickej a ekonomickej integrácie Európy, ktorý dospel ku koncu storočia k utvoreniu Európskej únie.
Kultúra otvorenej spoločnosti nie je žiadnou módnou novinkou. Jej základy sa zrodili už v antickom Grécku spolu s prvými predstavami demokratického usporiadania štátu, mesta, základom ktorého bola sloboda jednotlivca pod ochranou verejnej moci. To bolo inde a dovtedy niečo nevídané. Štátna moc tu zrazu chránila slabších, jednotlivec si svoju pozíciu nemusel „vyboxovať“ proti ostatným, lebo mu ju garantovala jeho štátna moc. Bolo to v piatom storočí pred Kristom.
Veľmi plasticky to vykresľuje britsko-rakúsky filozof Karl Popper: „…generáciu, ktorá znamenala obrat v histórii ľudstva by som rád nazval veľkou generáciou. Táto generácia žila v Aténach tesne pred peloponnézskou vojnou a v jej priebehu. Patrili k nej veľkí konzervatívci ako Sofoklés alebo Thukydidés…bol však medzi nimi tiež Periklés, veľký vodca demokracie, ktorý sformuloval princípy rovnosti pred zákonom a princípy politického individualizmu…K veľkej generácii musíme tiež počítať Prótagora, rodáka z Abdéry… a jeho krajana Démokrita…K tejto generácii patril aj Sókratés, azda najväčší z nich, ktorý učil, že … sa musíme vyhýbať dogmatizmu, že sa musíme vyvarovať … nedôvere voči teórii a rozumu a magickým postojom…“ (K.R.Popper: „Otevřená společnost a její nepřátelé I.“; ISE, Praha 1994; str.167/168)
Filozofické základy otvorenej spoločnosti formuloval Démokritos z Abdér: „…cnosť je najviac založená na rešpekte voči druhému človeku…Každý človek je svojim malým svetom… Bieda demokracie je lepšia než prosperita , ktorá údajne prichádza s aristokraciou alebo monarchiou, rovnako ako je sloboda lepšia než otroctvo… Mudrc patrí všetkým krajinám, lebo domovom veľkej duše je celý svet.“ Démokritovi tiež vďačíme za poznámku o takomto skutočnom vedcovi: „Radšej by som našiel jediný kauzálny zákon, než aby som bol perzským kráľom!“ (K.R.Popper: „Otevřená společnost a její nepřátelé I.“; ISE, Praha 1994; str.168)
Azda najpresnejšie sformuloval politické princípy kultúry otvorenej spoločnosti, a na jej základe utvorenej aténskej demokracie, jeden z jej najvýznamnejších mužov Periklés vo svojej slávnej pohrebnej reči v roku 431 pred Kristom: „…My totiž máme štátne zriadenie, ktoré nepotrebuje nič závidieť zákonom susedov, skôr sme sami príkladom pre iných, než aby sme napodobňovali my druhých. Hovorí sa tomu demokracia, vláda ľudu, pretože sa opiera o väčšinu, nielen o niekoľko málo jednotlivcov; podľa zákonov majú všetci rovnaké práva, pokiaľ ide o súkromné záujmy, pokiaľ však ide o spoločenský význam, má pri výbere pre verejné úrady každý prednosť podľa toho, v čom vyniká, podľa schopností, nie podľa svojej príslušnosti k určitej skupine…Do svojho mesta dovoľujeme vstúpiť komukoľvek a nestáva sa, že by sme niekedy vyháňaním cudzincov niekomu bránili aby sa poučili alebo aby si pozreli niečo, z čoho by mohol mať nepriateľ prospech, pretože by to nebolo utajené. Lebo viac než na vojenské prípravy a úskoky sa spoliehame na odhodlanosť vykonať činy, vyrastajúcu v našom srdci…I pokiaľ ide o ušľachtilosť duše, správame sa opačne než väčšina ľudí. Získavame si totiž priateľov nie tým, že by sme od nich prijímali služby, ale tým, že im ich poskytujeme. Kto preukáže láskavosť, je istejším priateľom …My jediní poskytujeme komukoľvek služby bez strachu, nie s prospechárskej vypočítavosti, ale v dôvere v slobodu… celá naša obec je pre Grécko školou…Že to nie je iba vystatovanie vymyslené pre túto príležitosť, to dokazuje samotná moc nášho mesta, ku ktorej nám tieto vlastnosti pomohli.“ (Thukydides: „Dějiny peloponnéské války“; Odeon, Praha 1977; str.121-125)
Kultúra otvorenej spoločnosti sa rodila a i ďalej vyvíjala v zápasoch. Protirečenie medzi koncepciou vlády uzavierajúcou sa do elít a perikleovskou predstavou kultúrnej rovnosti, sa vinie ako niť celými dejinami európskej kultúry a bolo zdrojom nielen konfliktov a zápasov, ale i vnútorného dynamizmu tejto kultúry.
Vždy, tak ako to vidíme i teraz, sa našli ľudia, ktorí rovnosť s tými, ktorí nepatria „k nám“ popierali, ba i démonizovali. Na druhej strane, nikdy im neprekážalo, aby užívali všetko to bohatstvo, materiálne i duchovné, ktoré sa vďaka otvorenosti tejto civilizácie vytvorilo. Ortega o týchto nepriateľoch otvorenej spoločnosti píše, že ich zaujíma len ich blahobyt, avšak zavierajú oči pred príčinami tohto blahobytu. Nevidia vo výhodách, ktoré prináša civilizácia zázračný vynález, ktorý treba opatrovať, rozvíjať a chrániť, ale tvária sa, že ich úlohou je tieto výdobytky dôsledne požadovať, akoby boli vrodenými právami. „To môže slúžiť ako symbol správania sa, ktoré v širších a zložitejších rozmeroch prejavujú dnešné davy voči civilizácii, ktorá ich živí.“ (K.R.Popper: „Otevřená společnost a její nepřátelé I.“; ISE, Praha 1994;str.63) To písal v roku 1930. Ako vidíme, nič nového pod slnkom!
Tento zápas však napokon dokázala naša otvorená civilizácia pozoruhodným spôsobom využiť vždy vo svoj ďalší prospech. Pretože jej „vnútorní nepriatelia“ spravidla víťazili a víťazia práve vtedy, keď otvorená spoločnosť strácala svoju dynamiku, skostnatela, zmocnili sa jej obchodníci, čo princíp rovnosti nahradili svojimi záujmami, a tak predovšetkým vtedy, keď stratila svoju vnútornú príťažlivosť. A tak sa potom pravidelne našli „proroci“ návratu ku „zlatému veku nevinnej rodovej spoločnosti“, ktorá velebila svojich ľudí, svoj rod, svoj národ, svojho vládcu pevnej ruky, či svoju triedu ako elitu, ktorá má viac práv ako iní. Viac ako tí „mimo“. A oživovali tak falošnú romantiku kmeňovej spoločnosti, voči ktorej sú všetci, čo nepatria do nášho kmeňa, nepriateľmi. Iba slepý nevidí, že presne toto sa odohráva v našej civilizácii i teraz.
O týchto prorokoch návratu píše filozof Popper znovu veľmi presne: „Čím viac sa usilujeme vrátiť do hrdinského veku kmeňového systému, s tým väčšou istotou sa dopracujeme k inkvizícii, tajnej polícii a romantizovanému gangsterstvu…“ (K.R.Popper: „Otevřená společnost a její nepřátelé I.“; ISE, Praha 1994; str.180/181)
Naša civilizácia sa však v takýchto okamihoch svojich dejín dokázala vždy zmobilizovať. Tak trochu i vďaka týmto „vnútorným nepriateľom“ sa vo všetkých takýchto prípadoch napokon vrátila k tomu, čo bolo pre ňu podstatné. A stávalo sa to práve po obdobiach, keď na to začala zabúdať. To ju obnovovalo a dávalo jej to novú dynamiku.
Dva a pol tisícročia kultúry otvorenej spoločnosti predstavujú nielen zápasy, ale aj širokú škálu politických modelov a ekonomických mechanizmov. Ak teda hovoríme o rovnosti, ako základe tejto kultúry, treba zdôrazniť, že ide o kultúrnu rovnosť. Nie vždy to bola politická rovnosť, či rovnosť pred zákonom, alebo dokonca majetková rovnosť. Kultúrna rovnosť vychádza z rešpektu voči základnej hodnote každého človeka, teda i toho, ktorý k nám nepatrí. Uvediem príklad: ak zahynie kdekoľvek vo svete veľa nevinných ľudí, nech sú odkiaľkoľvek, drvivá väčšina ľudí, ktorí vyrástli v prostredí našej civilizácie pocíti súcit. A často i solidaritu a úmysel pomôcť ľuďom postihnutým nešťastím. Keď však teroristický útok na Dvojičky v New Yorku (a mnoho iných podobných po celom svete) spôsobil smrť a utrpenie niekoľko tisíc ľuďom, ktorí so zápasom islamistov nemajú nič spoločné, vo viacerých islamských krajinách sa ľudia spontánne radovali. Pritom to samozrejme zďaleka neboli všetko teroristi. Je to ich mentálna výbava, s ktorou vo svojej kultúre vyrástli. Kultúre, ktorá nepozná rešpekt voči človeku s inej kultúrnej oblasti, alebo ho aspoň nezdôrazňuje. Je to pohľad spoza bariér uzavretej kultúry.
Táto otvorenosť voči kultúrnej rovnosti v našej civilizácii jestvovala i v politických modeloch, ktoré inak pripúšťali elitárstvo a i dramatickú politickú nerovnosť. Bola to nedôslednosť vo vnútri našej kultúry, a v priebehu novoveku sa v zápasoch postupne presadzuje koncepcia rozširovania kultúrnej rovnosti i na rovnosť politickú, predovšetkým na rovnosť pred zákonom. Je to v podstate návrat k politickému modelu, v ktorom sa kultúra otvorenej spoločnosti zrodila, k modelu antických Atén, ktorý nazývali oni, a nazývame aj my, demokraciou. Je to možno notoricky lacné, ale ako Churchill svojho času povedal, napriek nedostatkom a chybám každej konkrétnej demokracie, nič lepšie ľudstvo nevymyslelo.
V dobe globalizácie však táto dynamika kultúry otvorenej spoločnosti prestáva byť iba vnútorným procesom a objavujú sa jej noví nepriatelia. Takí, čo si vytýčili kultúrno-politický zámer civilizáciu založenú na tejto kultúre odstrániť ako takú, a nahradiť ju vlastnou predstavou globálneho uzavretého systému. Taký, ktorý by mal potlačiť, podrobiť si, prípadne úplne sa zbaviť všetkých, čo do neho nezapadajú. To v minulom storočí hlásali predovšetkým kultúrno-politické doktríny národného socializmu a marxizmu –leninizmu.
Dnes je takýmto globálnym protivníkom kultúry otvorenej spoločnosti radikálny islam. Nie však tak, ako o tom hovoria naši vnútorní odporcovia tejto kultúry, Trump, Le Penová, či Zeman. Kultúru otvorenej spoločnosti v skutočnosti neohrozujú utečenci, ktorí pred radikálnym islamom práve utekajú. Naopak, oni sú svedectvom príťažlivosti konceptu osobnej slobody a dôstojnosti každej osoby, garantovanej štátom. Kultúrno-politická doktrína radikálneho islamu však predstavuje reálnu globálnu hrozbu. Stavia pred nás naliehavú otázku, či dokážeme s moslimami žiť. Nie však ani tak v Európe, či v Amerike, ale na tejto planéte. Pred touto otázkou nesmieme zavierať oči, nesmieme sa jej vyhýbať, ale musíme na ňu hľadať primeranú odpoveď.
Francúzsky špecialista na islamskú problematiku Gilles Kepel píše o tom, čo pomenúva eschatologickou koncepciou času všetkých islamistov: „Jej stredom je uskutočnenie Božieho zjavenia. Došlo k nemu v niekoľkých desaťročiach, ktorým sa hovorí zlatý vek islamu, v dobe proroka Mohameda a jeho prvých štyroch nasledovníkov, teda približne medzi rokmi 622 až 657…Islamistický prúd, vo všetkých svojich odtieňoch, sa usiluje o nový začiatok, o to, znovu presadiť a uplatňovať pôvodný model islamu, stelesnený vzorom Proroka. Táto snaha islamistov jednak vyvolá vnútorný boj v moslimskom svete, lebo islamisti chcú nahradiť skazených vládcov kniežatami nadšenými správnou vierou, jednak vedie k boju s vonkajším svetom neveriacich. Svet neveriacich predstavuje na jednej strane nepriateľa…, ale zároveň predstavuje objekt ich úsilia, lebo nakoniec západnému svetu nezostane iná možnosť ako prijať islam… Nad takou simplexnou a pritom všemocne sa tváriacou víziou sveta je možné sa pousmiať. Avšak jej mobilizačný náboj je obrovský tým, že oživuje a aktualizuje dejinnú tradíciu a učenie vštepované moslimom od najútlejšieho detstva v koránskych školách…“ (Gilles Kepel: „Válka v srdci islámu“; Karolinum, Praha 2006; str.77)
S touto víziou prebieha už od druhej svetovej vojny spočiatku nenápadný proces radikalizácie v moslimskom prostredí. Najskôr to boli znaky iba radikálneho kultúrneho rozchodu s ostatným svetom. Násilná podoba tejto radikalizácie sa sformovala hlavne po sovietskej intervencii v Afganistane v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Odvtedy, aj vďaka nedostatočne vnímavej politike USA a ďalších veľmocí, sa z radikálneho islamu stal globálny problém. Na Blízkom východe jestvovalo ohnisko napätia a násilia už po vzniku štátu Izrael a neriešenia problému pôvodného palestínskeho obyvateľstva teda zhruba od konca štyridsiatych rokov minulého storočia. V tomto storočí vzbĺkli požiare násilia na území dovtedajších arabských diktatúr, najničivejšie v Iraku a v Sýrii. Agresívna islamistická ideológia sa však rozširuje i do ďalších štátov s islamským obyvateľstvom v Ázii a v Afrike, ale i do stále uzavretejších menšinových islamských skupín v Európe a v Amerike. Po celom svete začínajú operovať islamistické teroristické siete. Samovražední atentátnici, v islamistickom videní mučeníci, oslabujú efektívnosť štátnej ochrany bezpečnosti ľudí, pretože tá spravidla počíta s pudom sebazáchovy potenciálnych útočníkov. V uplynulých rokoch sa z tohto chaotického násilného dynamizmu v sunitskom islamistickom prostredí sformoval útvar, ktorý sa vyhlasuje za symbol tejto ideológie, Islamský štát. Pri tom nezabudnime, že v šiítskom prostredí takýmto symbolom už od osemdesiatych rokov minulého storočia je islamská republika v Iráne. Sú to brutálne mocenské útvary, zápasiace vo vnútri islamského sveta, predovšetkým o dušu jednoduchého moslima, krvavo však medzi sebou, a proti ostatnému svetu. Predovšetkým im však tŕňom v oku stojí svet s kultúrou otvorenej spoločnosti.
Americký publicista, špecialista na Blízky východ Michael Weiss a sýrsky politológ Hassan Hassan vo svojej pomerne veľmi aktuálnej knižke „Islamský štát – vo vnútri armády teroru“ podávajú plastický obraz tohto rozrastajúceho sa globálneho nebezpečenstva. A upozorňujú aj na naivitu a neznalosť tvorcov politiky pre túto oblasť sveta vo Washingtone, ja však dodávam, že i v ostatných centrálach, kde sa koncipuje medzinárodná politika. Píšu: „Mnoho analytikov… sa domnieva, že vláda Spojených štátov nepochopila zodpovedajúcim spôsobom výzvy ISIS ľuďom, ktorí sú najnáchylnejší voči tomu, aby ich Islamský štát vtiahol do svojich radov. Stále počúvame, že protijedom je šírenie umierneného islamu. Ľuďom z Národného bezpečnostného výboru hovorím: ´Máte deti? Pôsobí na ne čokoľvek, čo je umiernené?´“ (Michael Weiss, Hassan Hassan: „Islámský stát – uvnitř armády teroru“; CPress, Brno 2015; str.188)
A zároveň upozorňujú, že toto globálne nebezpečenstvo sa šíri i do vnútra západnej kultúry. „Mnohí sa teraz pýtajú, či ulice v Európe alebo eventuálne v Spojených štátoch budú slúžiť ako krvou zmáčané arény pre hru o získanie prevahy medzi džihádistickou materskou spoločnosťou a jej dcérskou firmou. Je to dobrá otázka…Islamský štát, odkaz Saddáma i Zarqáwího, vyniká v zákernom vedení svojho úsilia vo svetovom i historickom meradle. Sľuboval tak smrť, ako i návrat ku starodávnej sláve islamu. Tisíce ľudí sa zoradili, aby sa k nemu pridali, a ešte viac ľudí mu padlo za obeť…“ Svoju knihu končia nie príliš optimistickou víziou, že „…Armáda teroru zostane navždy s nami.“ (Michael Weiss, Hassan Hassan: „Islámský stát – uvnitř armády teroru“; CPress, Brno 2015;str.251)
Toto inštinktívne cítia i ľudia v Európe a v Amerike. Radi by videli nejaký účinný obranný nástroj. A ten sa núka prvoplánovo v radikalizácii. Musíme sa zrejme pripraviť na svet, ktorý sa bude radikalizovať. Radikalizuje sa islamská populácia, v štátoch kde má väčšinu, tam, kde si radikáli vybojovali vlastné územia, ale i v menšinových komunitách v Európe. Radikalizuje sa aj západná civilizácia. Politické zoskupenia, ktoré vsadili na radikálnu rétoriku ľahkých riešení, na burcovanie proti nebezpečenstvu, ktoré prináša masová migrácia a koncepcia multikulturalizmu doterajších vládnucich elít, získavajú čoraz väčšiu podporu vo voľbách. Predstaviteľ takejto západnej radikalizácie vyhral voľby i v najsilnejšej krajine našej civilizácie. A radikalizácia takmer vždy vedie ku kultúrnemu konfliktu.
Rusko sleduje svoje vlastné geopolitické záujmy, ktorým sa ale v tomto svojom vystúpení nechcem osobitne venovať. Hoci si myslím, že v globálnom rozsahu tohto plíživého kultúrno-civilizačného konfliktu sa Rusko nachádza na palube tej istej lode ako zbytok Európy, v súčasnosti prispieva k jej dezorganizácii, pretože si tým chce posilniť svoju vlastnú mocenskú pozíciu v medzinárodnej politike.
Radikalizácia rétoriky spravidla neskončí získaním moci vo voľbách. Tí, čo predtým hovorili o ľahkých riešeniach, sa po zvolení stávajú rukojemníkmi svojich predvolebných rečí. Už tak musia aj konať. A keďže politický radikalizmus je vždy proti niekomu, tak to so železnou logikou vedie i k radikalizácii toho, proti komu je. V tom sa islamistickým bojovníkom najrozličnejších proveniencií vyložene darí. Chceli svet radikalizovať, a svet sa radikalizuje. Výsledkom nemôže byť nič iné, iba konflikt. Ešte nie je jasné, akú povahu a aký rozsah bude mať.
A toto je teraz zásadne dôležité. Lebo konflikty sú medzi ľuďmi prirodzené. Nie je však vôbec jedno, ako sa s nimi dokážeme vysporiadať. Ide o to, aby neprepukol do globálnej kultúrnej vojny. A tu nesmieme podliehať fatalizmu. Vždy, z každej hrôzy, z každého nebezpečenstva, existuje aj východisko. Pravda, k dobrému východisku, k takému, ktoré bude minimalizovať rozsah ľudského utrpenia a násilia, nevedie spravidla ľahká cesta. Vyžaduje námahu, rozvahu a spravidla aj schopnosť niečo obetovať.
Radikalizácia, ktorá speje do otvorenej konfrontácie s islamom, môže spôsobiť katastrofu rozmerov, akú svet doteraz nezažil. Globálna kultúrna vojna by priniesla ľudstvu obrovské utrpenie a možno by nastolila i otázku jeho prežitia. Takýto vývoj však nie je neodvratný.
Práve preto kultúra otvorenej spoločnosti môže byť nádejou pre dnešné ľudstvo. Už v minulosti táto kultúra viackrát zachránila európsku civilizáciu. Idey ochrany slobody jednotlivca a rovnosti ľudí pred zákonom, zrodené v antickom svete, prežili nejednu drámu. Istotne aj vďaka kresťanstvu. Kresťanstvo ale s týmto konceptom otvorenej spoločnosti neprišlo. Tento koncept vznikol skôr. Dalo mu však hlbší zmysel a univerzalitu.
Túto nádej pri preberaní Ceny Karola Veľkého minulý rok zdôraznil aj rímsky biskup: „Sme pozvaní podporovať integráciu, ktorá v solidarite nachádza spôsob ako robiť veci, spôsob ako budovať dejiny…Týmto spôsobom spoločenstvo európskych národov bude môcť zvíťaziť nad pokušením uzatvárať sa v jednostranných vzorcoch (paradigmách)… Odhalí skôr veľkosť európskej duše, zrodenej zo stretnutia civilizácii a národov, širšej než sú súčasné hranice Únie a povolanej stať sa vzorom nových syntéz a dialógu. Skutočná tvár Európy sa neutvorila v opozícii k ostatným, ale nesie črty rozličných kultúr a krásu víťazenia nad uzavieraním sa.“ (Príhovor Svätého Otca Františka pri preberaní Ceny Karola Veľkého, 6. mája 2016)
Spolužitie kultúr v súčasnom svete bude treba budovať od základov. V globálnom meradle, ale i u nás v Európe. To, čo môže naša civilizácia ponúknuť ostatným kultúram, je práve otvorenosť. Bez nej je cesta k násiliu a nekonečnému konfliktu neodvratná. Táto otvorenosť sa nezrodila proti nikomu, a práve masy utečencov sú dôkazom o jej príťažlivosti i v iných kultúrnych prostrediach.
O tom, ako hľadať formu spolužitia s moslimami v Európe premýšľa v už vyššie citovanej knižke „Vojna v srdci islamu“ Kepel: „Francúzska a anglická politika predstavujú dva póly správania sa európskych krajín ako v boji proti terorizmu, ktorý sa zameriava na neutralizáciu džihádistických aktivistov, tak v rozhodovaní medzi integráciou či multikulturalizmom, pokiaľ ide o prisťahovalcov z dár al-islám (teda z krajín islamu).“ (Gilles Kepel: „Válka v srdci islámu“; Karolinum, Praha 2006; str.218) Nádej vidí práve tak, ako pápež, v integrácii. Považuje ju za nielen možnú, ale uvádza i jej pozitívne príklady. „Vo Westminsteri, v Európskom parlamente, v Bundestagu, v regionálnych a obecných radách začína demokratický systém vychádzajúci z európskej kultúry prijímať do svojho stredu osobnosti pochádzajúce z moslimského prostredia a prvýkrát v histórii im dáva príležitosť identifikovať sa s demokratickou praxou, ktorú takmer všetky krajiny, v ktorých prevažuje islam, zakazujú alebo obmedzujú, či zbavujú pôvodného zmyslu…Podmienky pre taký vývoj muselo však vytvoriť postupné oddelenie mešity od štátu, ktoré sprevádzalo proces zdomácňovania islamu v Európe…Zápas, ktorý teraz prebieha o budúcnosť európskeho islamu, je rozhodujúcim zápasom a jeho význam neunikol tým, ktorí sledujú zámer vybudovať na starom kontinente pevnosť ustrnutého výkladu článkov svojej viery. Proti tomuto nebezpečenstvu niet inej obrany než robiť všetko pre plnú demokratickú účasť mladých ľudí moslimského pôvodu na občianskom živote…Im potom pripadne výsostná úloha dať i za hranicami Európy novú tvár moslimskému svetu, pomôcť mu prekonať chiméry džihádu a fitny a zmieriť ho s modernou dobou.“ (Gilles Kepel: „Válka v srdci islámu“; Karolinum, Praha 2006; str.255/256)
Čo môže v takom prípade robiť malý národ, akým je ten náš? Národ, ktorý má vlastný štát a je súčasťou otvorenej západnej civilizácie a jej politických, bezpečnostných a ekonomických štruktúr? Som presvedčený, že musí, a to i za cenu toho, že bude musieť niečo obetovať, v nastávajúcom konflikte obstáť v prvom rade mravne, v druhom rade politicky, a ak to bude treba, tak i vojensky.
Ako kresťania by sme mali byť presvedčení, že prioritu má mravný postoj. Nesmieme prepadnúť egoistickej ľahostajnosti voči utrpeniu ľudí, čo k nám nepatria. A to i za cenu, že prinášajú aj problémy. V dileme, ktorú pred nás postavila hlavne migračná kríza nesmieme stratiť zo zreteľa, že na otázku, kto je náš blížny, odpovedal Ten, ku komu sa hlásime, že ním bol Milosrdný Samaritán. Nie vzdelaný a vážený farizej, či zákonník, ktorí sa povinnosti pomôcť, diskrétne vyhli. Pomoc ľuďom v núdzi je i v politike mravným imperatívom, ktorý nemôžeme obísť žiadnou politickou kalkuláciou.
Po druhé, nemôžeme ísť do spojenectiev, ktoré sú zjavne proti ľudskej dôstojnosti. Máme s tým historické skúsenosti. Ani dnes sa nemôžeme stavať na stranu tých, ktorí roznecujú nenávisť medzi ľuďmi, čo ako by to bolo niekedy politicky lákavé. Je to cesta do pekla.
A ešte do tretice, aby sme obstáli mravne, nesmieme ustúpiť od fundamentálnej požiadavky vidieť v každom človeku rovnako hodnotnú bytosť. Nečleniť ľudí na „našich“ a tých druhých, podľa akéhokoľvek kritéria. Táto bazálna rovnosť v dôstojnosti každého človeka, pred právom, a pred Bohom, nie je iba základnou požiadavkou kultúry otvorenej spoločnosti a z nej vyplývajúceho demokratického usporiadania, ale je aj základným článkom kresťanského pohľadu na človeka. „…Toto je najväčšie pokušenie, ktoré napĺňa jestvujúci sociálny pohyb v mnohých častiach sveta a predstavuje vážnu hrozbu pre celé ľudstvo, totiž klasifikovať ľudí na blížnych a na tých, ktorí blížnymi nie sú…“ píše pápež František vo svojom posolstve účastníkom svetového stretnutia alternatívnych ľudových hnutí 17.2.2017.
Náš politický postoj musí vychádzať z pevného a neochvejného rozhodnutia obstáť mravne. Preto sa naša politika nesmie spoliehať na múry, či ostnatý drôt a zavierať dvere ľuďom, čo prichádzajú v dobrom. Napokon i náš básnik v známej a naozaj nie ústupčivej básni píše: „…Ale keď na naše dvere zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere, kto je, ten je; či je on zblíza, či zďaleka: Vo dne, v noci na stole dar Boží ho čaká…“ (Samo Chalupka: „Mor ho!“) Osobitne ak ide o ľudí v núdzi, utekajúcim pred nešťastím. Ľudí, čo prišli o všetko a chcú si zachrániť život. Áno, dopredu nevieme celkom rozoznať, ktorí klopú v úprimnej dôvere, a ktorí majú azda i zlé úmysly. Medzi mnohými sa vždy nájdu aj takí. Je samozrejme úlohou zodpovednej politiky takýchto vyhľadávať, odhaľovať a náležite sa pred nimi brániť. Ale to je základná a minimálna požiadavka na našu politiku v tejto otázke.
Systémovým politickým postojom je jasné stanovisko k tomu, čo s tými ľuďmi, ktorí sem takto v dobrom úmysle prídu. Zdá sa, že kľúčovým slovom v tejto súvislosti je integrácia. Napokon to hovorí aj rímsky biskup: „Európa sa utvorila z invázií a migrácií…Migrácie nie sú nebezpečenstvom, ale výzvou k rastu…Ako treba migrantov prijímať? Predovšetkým ako ľudských bratov a sestry. Sú to ľudia ako my. Každá krajina musí zistiť ako veľký počet je schopná prijať. Je pravda, že nemožno prijímať, pokiaľ na to nie sú možnosti. Všetci však môžu niečo robiť. Nejde však iba o prijatie, ale tiež o integráciu. To znamená prijať a snažiť sa integrovať. Najskôr sa naučia jazyk, hľadá sa práca, bývanie. Na to sú potrebné organizácie, ktoré by sa zaoberali integráciou… (Migranti) prinášajú aj kultúru, ktorá je bohatstvom pre nás. musia však prijať tiež našu kultúru a vstúpiť do dialógu kultúr. S rešpektom. Tak sa odstraňuje strach…Bohužiaľ existujú aj smutné príklady, kde integrácia nefunguje…“ pápež sa v tejto súvislosti zmienil o teroristoch, ktorí sa narodili v Európe, ale neboli integrovaní, žili v getách. Zdôraznil však, že existujú aj krajiny, ktoré dávajú dobrý príklad integrácie. (pápež František pri návšteve najmladšej štátnej rímskej univerzity 17.2.2017).
Integrácia vyžaduje pravidlá. Inšpiratívny pokus o stanovenie takýchto pravidiel urobila v novembri minulého roka bavorská CSU. Vo svojom novom základnom programe sa podujala takéto pravidlá sformulovať: „K našim kresťanským hodnotám patrí tolerancia a rešpektovanie iných náboženstiev a svetových názorov. Požadujeme rešpekt ku kresťanskému charakteru našej krajiny…K zásadám nášho spoločenského usporiadania patrí sloboda prejavu, úcta k iným, tolerancia individuálnych spôsobov života a odluka cirkvi od štátu. Iba tak môže otvorená a slobodná spoločnosť fungovať aj v budúcnosti…Kto sa vedúcej kultúre odmieta podriadiť, mal by odísť…“ CSU podporuje moderný islam, orientovaný na západné hodnoty, ktorými sú predovšetkým „…ľudská dôstojnosť, právo na sebaurčenie, rovnoprávnosť muža a ženy, princípy slobodného demokratického poriadku. Každý ich musí poznať a rešpektovať…Migrácia musí mať pravidlá a … nesmie preťažiť spoločnosť ani sociálne systémy. Kto zostane, musí sa integrovať. Nesmú vznikať tzv. šedé zóny, v ktorých sa rodí radikalizácia… V Nemecku platia naše pravidlá, ale nie pravidlá krajín pôvodu migrantov…“ („Die Ordnug“ Grundsatzprogramm der CSU, Műnchen, 5.11.2016)
Ale to všetko je v podstate defenzívna politika. Taká, čo iba reaguje na problém. Veľká politika tvorí novú skutočnosť. Mnohí tu totiž zastanú pred konštatovaním, „toto sa ešte nikde nepodarilo.“ A s fatalizmom prírodného zákona zostanú v defenzíve. Dravý dynamizmus radikálnej politiky ich však s najväčšou pravdepodobnosťou prevalcuje. Veľká politika sa takéhoto fatalizmu nesmie zľaknúť. Tak, ako sa kedysi Adenauer a deGaule odvážili postaviť neúprosnej logike stáročného nemecko-francúzskeho nepriateľstva, i teraz pred nami stojí výzva spolužitie budovať. Nielen u nás, v európskych mestách a dedinách, kam prišli utečenci z iných kultúr a predstavujú niekoľko percent všetkého obyvateľstva. Pred svetom stojí oveľa väčšia úloha, budovať spolužitie rozličných civilizácií a kultúr, pretože inak to ľudstvo zaplatí veľmi draho. Krvou a utrpením. Myslím, že do spoločnosti týchto veľkých politických osobností v našej dobe mieri nemecká kancelárka a predsedníčka CDU Angela Merkelová, hoci jej mnohí nevedia prísť na meno. Má víziu Nemecka i Európy, a navzdory odporu a emóciám, za touto víziou ide. Buduje novú politickú skutočnosť budúceho spolužitia civilizácií v kultúre otvoreného sveta. Som presvedčený, že kresťanskí demokrati sú povolaní stať sa vlajkonosičmi takejto veľkej politiky.
Budovať skutočné mierové spolužitie medzi civilizáciami znamená utvárať kultúru otvorenej spoločnosti v dimenzii celého ľudstva. To sa nedá dosiahnuť dohodou vrcholných štátnikov. Takýto skutočný mier je potrebné budovať od základov. Veľmi peknú úvahu na tému hľadania mierového riešenia pre Blízky východ som čítal v aktuálnom čísle Foreign Affairs. Napísal ju bývalý izraelský minister obrany Moshe Yaalon, ktorý pre nezhody s premiérom minulý rok odstúpil. Je to muž, ktorý celý svoj život bojoval o právo svojho národa mať svoj štát, ako vojak, dôstojník, a napokon ako politik. Slúžil ako šéf vojenského spravodajstva za Rabina, a už vtedy, keď sa pripravovali dohody z Oslo, upozorňoval, že z médií, z vyhlásení palestínskych politikov, ale i z učebných osnov pre palestínske školy, dlhodobo vyplýva, že palestínskej mládeži sa vykresľuje Izrael ako nenávidený nepriateľ, ktorého je treba zahnať od Rieky (Jordán) do mora. Kým sa palestínske obyvateľstvo naozaj nezmieri s existenciou demokratického židovského štátu, tak nebude v regióne pokoj. Preto dohoda nadiktovaná lídrami (topdown – teda zvrchu) nemôže priniesť skutočný mier.
Jedinou cestou je preto podľa neho prístup bottomup (teda zospodu). Taký prístup je bez dramatických summitov na akých sa blysnú štátnici. Vyžaduje však vytrvalosť, tvrdú prácu a zameranie na detaily. A ponúka len malú nádej na vyriešenie konfliktu v blízkej budúcnosti. Moshe Yaalon je ale napriek tomu presvedčený, že je to jediná cesta k dosiahnutiu reálneho pokroku ku prípadnému mieru na Blízkom východe.
„Čo teda možno robiť? Treba zmeniť prístup. V prvom kroku by bolo treba podporiť ekonomický rast a rozvoj infraštruktúry Palestíncov… Zároveň by mal Izrael pomáhať Palestíncom pri budovaní inštitúcií vo všeobecnosti a osobitne na dosiahnutie pokroku v zápase s korupciou a v spôsobilosti si vládnuť.“
Ako bývalý minister obrany dôrazne pripomína, že neslobodno pripustiť vytváranie nezávislých ozbrojených skupín. Štát musí mať monopol na použitie sily na území, ktoré je pod jeho kontrolou. (Moshe Yaalon: „How to Build Middle East Peace“; Foreign Affairs; January/February 2017 Issue)
Je to úvaha dobrým smerom. Takto nejako bude potrebné budovať „odspodu“ aj spolužitie rozličných kultúr v dnešnom svete. Na báze otvorenosti. Prvé lastovičky takéhoto prístupu už v Európe sú, ako som vyššie citoval Kepela, ale treba z toho skoncipovať zásadný a dlhodobý politický prístup.
A napokon, dôležité však je i to, aby sme v prípade nevyhnutnosti, obstáli aj vojensky. Bývalé Československo na to nemalo v dvoch kritických dejinných situáciách politickú odvahu, a podľa mňa, je to jeden z hlavných dôvodov, prečo sa napokon rozpadlo. Na čo je taký štát, ktorý sa nepostaví na obranu svojich občanov, keď ich napadne agresor? V kritických okamihoch už nejde o to, kto má viac vojakov a zbraní, ale kto je odhodlaný za to, čo je pre neho vzácne, bojovať. Vtedy, aj ak vojensky prehrá, si uchová svoju dôstojnosť a hrdosť. Taký postoj sa vlastne nedá poraziť, lebo pretrvá v duchu národa. Brániť svoj domov je nielen právo, ale i povinnosť. Samozrejme až vtedy, keď ho niekto naozaj ohrozí.
A tu by som chcel povedať i jednu veľmi nepopulárnu tézu. Nie všetko sa dá kúpiť. A medzi také veci patrí aj táto základná spoločenská povinnosť. Nestačí platiť si žoldnierov. Brániť svoju rodinu, svoj národ, postaviť sa na obranu toho, čo je nám sväté, to je povinnosťou každého z nás, aby sme, ak bude treba, aj vlastným fyzickým vkladom prispeli. Preto si myslím, že by sme mali uvažovať aj o obnovení istej formy povinnej vojenskej služby, prípadne inej podoby vykonávania brannej povinnosti.
Ale nielen to. Na smelú politiku potrebujeme i kondíciu. Preto by kresťanskí demokrati nemali zanedbávať ani svoju fyzickú pripravenosť. Zápasy, ktoré nás čakajú vyžadujú pevné postoje a nositeľmi takýchto postojov by mali byť ľudia, ktorí nezabúdajú ani na svoju telesnú zdatnosť. Budovanie takejto pripravenosti vyžaduje tvrdý tréning a často aj odriekanie, ktoré sa ale potom stanú neoceniteľným základom i pre občianske cnosti potrebné pre skutočný politický zápas. Nech už má akúkoľvek, i tú najbrutálnejšiu podobu. Pretože iba silný človek vie čeliť strachu a presile.
Uvedomujem si, že o samotnom obsahu toho, čo všetko našu kultúru dnes tvorí, som veľa nehovoril. Spolieham sa v tom tak trochu na ďalších rečníkov. Ale nevenoval som sa tomu podrobnejšie aj preto, lebo v priebehu dvadsiatich piatich storočí sa obsah toho, čo aktuálne bolo kultúrou v európskom prostredí, dosť výrazne menil. To, čo pretrvalo, bol princíp rovnosti hodnoty každej ľudskej osoby, a to aj ak nepatrí „k nám“. A z tohto princípu vyplývajúca otvorenosť. My kresťania vieme, že je to otvorenosť voči Božiemu obrazu v každej ľudskej bytosti. Toto je naša kultúrna identita po tisícročia utvárajúca našu civilizáciu. Všetko ostatné sa vyvíjalo, a bude vyvíjať.
Na záver sa ešte vrátim k nádeji, ktorou táto kultúra otvorenej spoločnosti je. Nie iba pre nás, ktorí sme v nej mali to šťastie sa narodiť. Je to nádej pre celé ľudstvo. Vychádza zo spoločného základu ľudskej dôstojnosti v každom človekuTáto kultúrna identita našich európskych predkov zachránila Európu nielen vtedy, keď sa sem valili hordy barbarov, a to zďaleka nie iba v dobrom úmysle, v rámci sťahovania národov. Zachránila ju i pred sebou samou, keď sa rozpútali náboženské vojny, neľútostné a krvavé i v časoch, keď vzbĺkli ohne inkvizičných súdov všetkých tých, čo boli presvedčení, že sú vlastníci pravdy, ktorú chceli vnútiť každému, hoci aj za cenu násilia. Sily otvorenej spoločnosti sa napokon s týmto všetkým dokázali vyrovnať. Táto naša kultúrna identita zachránila Európu pred všetkými prorokmi návratov do „idylickej“ doby kmeňovej nadradenosti. Chráni nás pred kultúrnym elitárstvom akejkoľvek proveniencie. Nebolo to priamočiare, sily otvorenej spoločnosti o svoju identitu museli zvádzať po celú svoju históriu zápasy. Ale vyšli z nich napokon vždy víťazne. A vďaka tomu ušetrili túto civilizáciu pred degeneráciou a vnútorným vyprázdnením.
A poviem ešte niečo, čo môže medzi kresťanskými demokratmi zaznieť tak trochu kacírsky: je veľmi dobre, že základné princípy našej kultúrnej identity pôvodne nevznikli ako náboženské! Preto ich bez žiarlivosti môžu prijať rôzne náboženstvá. Môžu sa zžiť s každou poctivou ľudskou kultúrou. Kresťanskou sa stala naša civilizácia predovšetkým preto, lebo kresťania to pochopili ako prví. Politickou nádejou pre ľudstvo je, že tejto kultúrnej identite porozumejú aj iné veľké náboženstvá. V dobe, keď je svet prepojený tak, ako nikdy v minulosti, sa to stáva otázkou prežitia ľudského rodu.
Ako teda možno odvrátiť hrozbu globálnej kultúrnej vojny? Nechcem sa vyhnúť ani priamej odpovedi. Rozhodne k tomu nestačí vojenská sila. Uvážlivé použitie ozbrojených síl je potrebné na obranu tých, čo sú už obeťou násilia. Ale ani vojenská porážka Islamského štátu, či likvidácia teroristických centier, nepomôže zabrániť tomu, aby sa radikalizácia šírila ďalej. Násilný džihád je v hlavách. A práve o mysle moslimov sa zvádza najrozhodujúcejšia bitka. Myslím si, že kľúčom k odvráteniu nebezpečenstva globálnej kultúrnej vojny je zvládnutie migračnej krízy. Státisíce ľudí, prichádzajú do otvorenej spoločnosti s nádejou na lepší život. Ak sa im to podarí, bude to inšpirácia i pre ich súvercov po celom svete. Ak sa sklamú, ak sa pred nimi uzavrieme, ak ich budeme deportovať, ak ich necháme zahynúť, tak špirála nenávisti a radikalizácie bude eskalovať. Uvažujme spoločne, aký asi signál takéto počínanie vyšle do celého moslimského sveta?! Ale džihádisti presne toto chcú. Potom sa zrážka kultúr stane neodvratnou. Tomuto Angela Merkelová zo súčasných štátnikov jediná porozumela, a to je aj odpoveď na otázku v názve mojej prednášky.
Kresťanstvom inšpirovaná politika nemôže pred všetkými týmito výzvami strkať hlavu do piesku. Nesmie sa utešovať, že to nejako „prehrmí“, vyriešia to iní, a bude zasa dobre. Práve ona má povinnosť hľadať a rozlišovať deje a aktérov v súčasnom svete tak, aby sme v jeho dráme obstáli. Kresťanský politik musí mať zmysel pre to, kedy je potrebné sa postaviť i proti tomu, čo sa síce mnohým páči, ale v konečnom dôsledku to škodí človeku. Proti tomu, čo je zlé. A postaviť sa proti niečomu znamená byť pripravený proti tomu aj bojovať. Taký je svet, nielen dnes, vždy bol, a obávam sa, že vždy aj bude.
Ale kresťanstvom inšpirovaná politika by mala mať v zásobe ešte niečo, čo ostatní veľmi nemajú. Vieme, že každý konflikt vždy raz skončil. I ten, ku ktorému spejeme nebude trvať večne. A i potom tu musí byť niekto, kto bude schopný zdvihnúť aj olivovú ratolesť zmierenia. To bude predovšetkým úlohou kresťanských demokratov, až éra radikalizácie pominie. Pravda iba za takej podmienky, že v tejto trme-vrme mravne obstojíme.
Hlavnou pohnútkou kresťanského demokrata pre postoj voči súčasnej kultúrno – politickej dráme, a osobitne v otázke migračnej krízy, by malo byť naše kresťanské presvedčenie. Ideál prikázania nepodmieňovanej lásky k blížnemu musí platiť pre kresťana všade, aj vo verejnom živote. Ale pre politickú doktrínu, ktorá z tohto postoja vyplýva, pre politickú doktrínu obrany otvorenej spoločnosti, obrany základných hodnôt demokracie a našej kultúrnej identity, jestvuje aj užitočný politický argument. Tak ako vždy v minulosti, keď boli tieto hodnoty ohrozené, keď sa viedol ľúty zápas o kultúru otvorenej spoločnosti, napokon to vždy tí, čo o ňu bojovali, vyhrali.
Ak kresťanskí demokrati dokážu zaujať pevný postoj, založený predovšetkým na mravnom imperatíve, neuhnú ani pred nepohodou a nedajú sa zlákať zdanlivo príťažlivou a krátkodobo efektívnou, ale sebeckou politikou, tak vyjdú z tejto krízy zocelení a silní.
Predovšetkým však, prinesú požehnanie ľuďom.