„Musíme odzbrojiť slová, aby sme odzbrojili myseľ a odzbrojili Zem,“ napísal z nemocničného lôžka pred pár dňami pápež František riaditeľovi talianskeho denníka Corriere della Sera.
Máme často pokušenie zdôrazňovať svoje predstavy a svoje záujmy ostrým a expresívnym slovníkom. Takmer všetci tomu občas prepadneme. Niektorí si z toho ale urobili základ svojej politiky voči ľuďom okolo seba i voči okolitému svetu. Nejde zďaleka o to, aby sme si všetci hovorili iba príjemné veci. Lenže všetko sa dá povedať aj tvrdo, útočne, či nenávistne, obvykle tak, aby som nejako na tom zarobil hlavne ja, ale dá sa aj láskavo, aby sa prípadne nad tým zamyslel ten, koho sa to týka. A ktovie, možno sa potom z nepriateľa stane priateľ, aj keď zostane iný, ako ja. Ale ľudia, čo prepadli moci agresívnej reči, strácajú schopnosť vidieť veci aj inak, ako hovoria, či píšu. Ak tak začneme hovoriť, stávame sa tak vlastne prvou obeťou útočnosti vlastných slov.
František v tom liste píše, že azda preto máme tendenciu vyhýbať sa krehkým a zraneným ľuďom. Lebo „…ľudská krehkosť má totiž tú moc, že jasnejšie vidíme, čo pretrváva a čo je pominuteľné, čo nám umožňuje žiť a čo nás zabíja…“ Nechceme, aby takí ľudia spochybňovali naše slová, pretože sme prepadli presvedčeniu, že naša reč je jasná ako meč a oddeľuje zrno od pliev. Zbavme sa tohto radikalizmu, lebo vedie k sektárstvu a fanatizmu! A so železnou logikou nás privádza do mentality bratovraždeného boja. Začiatok tohto procesu je v agresívnej reči. Odzbrojme slová a odrazu sa nám otvoria cesty, ktoré sme predtým nedokázali vidieť, naznačuje nám pápež, a podľa mňa stojí za to, aby sme sa nad tým zamysleli.