Lídrom schopným viesť svoj ľud sa nikto nestane na základe marketingového eskamotérstva. A už vôbec nie tým, že bude ľuďom sľubovať všetko, čo im práve vidí v očiach. Skutoční politickí vodcovia by nemali úzkostlivo skúmať, čo si aktuálne praje verejná mienka.
Samozrejme, dnes iste veľmi veľa ľudí nechce, aby sa peniaze, ktoré sa dajú použiť na tisíc iných, príjemnejších vecí, strkali do systémov protivzdušnej obrany, či do výstavby protileteckých bunkrov. Asi je tu tiež nie veľa chlapcov, ktorí túžia cvičiť, aby vedeli, ako sa budú musieť správať, aby prežili, keď by sme nedaj Bože museli čeliť vojenskému útoku. A taktiež je zrejme pomerne dosť ľudí, čo si myslia, že do neba volajúca krivda, ktorej čelia ľudia v susednej Ukrajine, sa nás netýka, a preto i keby im naši vojaci v prípade prímeria mohli pomôcť strážiť pokoj zbraní, my do toho podniku nemáme dôvod ísť.
Otvorene hovoriť verejnosti, že i keď takéto veci z veľkej časti momentálne nechce, bude to i napriek tomu treba, to chce odvahu. Lenže, keď sa to, čo si obvykle väčšina nechce pripustiť, že by sa mohlo stať, napriek tomu stane skutočnosťou, potom sa bude tá istá verejná mienka pýtať: „Kde ste vtedy boli, keď bol čas sa na to pripraviť?“ A tí ľudia budú mať potom pravdu. Lebo povinnosťou politických vodcov je viesť spoločnosť z miesta, kde je teraz, tam, kde ešte nikdy nebola. Na to treba jednak odhad, aké ohrozenia môže priniesť budúcnosť, ale hlavne, ako som už spomenul, odvahu o tom hovoriť. Na zvolávanie mítingov, kde sa iba kritizuje vláda, teraz žiadna odvaha potrebná nie je. Nič nikomu nehrozí. Ale povedať voličom, aby sa pripravili na nepríjemné veci, to chce guráž. Kým ju opozícia nebude mať, nebude alternatívou. Nebude mať na to, aby svoj ľud politicky viedla.