Z priestranstva prezidentskej záhrady pokračovala návšteva Svätého Otca v priestore, ktorý ohraničujú múry bratislavského korunovačného chrámu. Pre vybraných hostí cirkevnej hierarchie. Ale vďaka televíznemu prenosu i pre Boží ľud. A pre každého, koho sa Františkove slová dotknú. „Prichádzam k vám ako váš brat,“ prihovoril sa pápež na úvod a pokračoval, že je tu, lebo chce s nami zdieľať našu cestu, naše otázky, očakávania a nádeje. A to tak cirkvi, ako aj krajiny. A potom tento starý a skúsený, sveta znalý muž povedal vetu, ktorý by sme si mali vytesať do kameňa: „A keď už hovoríme o krajine, práve som pani prezidentke povedal, že Slovensko je báseň.“ Myslím si, že to nebola iba zdvorilostná fráza. František vie niečo o svete. O utrpení, o násilí a o obrovských krivdách, ktoré sa dejú na tejto planéte. Napriek tomu, že my tu u nás často nariekame a sami na seba hromžíme, ak sa dokážeme na dielo našich predkov a i na to, čo máme na stole dnes, pozrieť trochu z nadhľadu, uzrieme i tú poéziu, o ktorej hovoril pápež. A mali by sme ju chrániť, lebo ju môžeme aj stratiť. A ako? Zdá sa mi, že to vyplýva z jeho ďalších slov o životnom štýle prvej kresťanskej komunity. O tom, ako spoločne zdieľali svoju duchovnú i fyzickú cestu. „Aj sa hádali, ale kráčali spoločne,“ zakončil František túto svoju myšlienku. Nazdávam sa, že je to veľmi užitočné povzbudenie, ale i odporúčanie, nielen pre biskupov a kňazov, ale aj pre všetkých kresťanov, ba pre každého, kto sa angažuje v živote našej vlasti. Aby tej básni ešte porozumeli aj naše deti. A ich deti.