Obraz soli využil Svätý Otec vo svojom príhovore predstaviteľom verejného života v prvom rade ako symbol toho, čo keď chýba, je život nevýrazný. Bez chuti. (Spomenul som si pri týchto slovách na ľudovú rozprávku Soľ nad zlato) „Aby sa spolužitie stalo ľudským, nestačia organizované a efektívne štruktúry, treba chuť…A ako soľ dáva chuť len vtedy, keď sa rozpustí, tak aj spoločnosť nájde chuť cez nezištnosť toho, koho stravuje starosť o druhých. Je pekné, že zvlášť mladí sú v tomto motivovaní, aby sa cítili protagonistami budúcnosti krajiny…“ rozvinul svoju myšlienku František a upozornil, že Európa, potrebuje obnovu, pretože sa v nej príliš mnohí vlečú unavení a frustrovaní. To potrebuje elán, oživenie. A „neexistuje obnova bez mladých,“ konštatoval.
Nejde mu však iba o vek, ale predovšetkým o mladistvého ducha. Ducha, ktorého majú mladí, ktorí si nebudú namýšľať, že nimi začínajú dejiny, ale budú si vedomí, že ich poslaním je svojou tvorivosťou a svojimi snami pokračovať v histórii, ktorá ich predišla. Toto poslanie nenaplnia takí, čo sú mladí iba počtom rokov, avšak ktorí sa nechajú „často oklamať duchom konzumizmu“. Skutočnú mladistvú nezištnosť potrebuje Európa, potrebuje ju Slovensko, a bez nej sa nezaobíde ani obnova kresťanskej demokracie. Nepomôžu jej ani novodobí „zväzáci“ a ani sfanatizovaní chlapci a dievčatá s inkvizičným myslením. Myslím si, že kľúčom k skutočnému mladistvému elánu, čo bude spôsobilý viesť našu spoločnosť, a i kresťanskú demokraciu dopredu, sú slová, ktorými Svätý Otec tento svoj obraz uzavrel: „Prísada, ktorá chýba, je starostlivosť o druhých. Cítiť sa za niekoho zodpovedný dáva životu chuť a umožňuje objaviť, že to, čo dávame, je v skutočnosti darom pre nás samých.“ Keď budeme mať dostatok takýchto mladých ľudí, nemusíme sa obávať o budúcnosť.