Z detstva si pamätám na niektorých kamarátov z dvora, ktorí nás vždy upozorňovali na zlé úmysly kohokoľvek okolo nás. Zlo nachádzali na iných našich kamarátoch, na súrodencoch, na rodičoch, na učiteľoch, skrátka vždy sa našiel niekto, koho bolo možné ohovoriť, že nám chce ubližovať. Niežeby boli informovanejší, ako my ostatní, ale nám ostatným zväčša ani na um nezišlo vidieť vždy a za všetkým niečo negatívne. Tak si to títo poslovia zlých úmyslov považovali za povinnosť „otvoriť nám oči“. Často si na tento pocit z detstva spomínam aj pri diskusiách, ktoré sa vedú dnes v spoločnosti. Myslím si, že úpadková politika sa práve odhaľovaním zlých úmyslov všetkých ostatných priam živí. Atmosféra, ktorú takíto apriórni kritici všetkého vyvolávajú, dokáže skaziť čokoľvek pekné v každom spoločenstve. V rodine, medzi priateľmi, na pracoviskách, i v národe. Dokonca teraz i pri stanovovaní normálnych podmienok ochrany ľudí pri apoštolskej návšteve pápeža. Nenechajme sa im!