Nerozumiem ľuďom, ktorí u nás drukujú Putinovi. Neviem, či je to tupý vzdor proti hierarchii hodnôt, ktoré nám od malička vštepovali naši rodičia hovoriac, že treba vždy stáť na strane obeti a na strane slabšieho, alebo je to tá nevoľnícka servilnosť voči drábom, čo mnohým našim predkom zakazovala hrdo zdvihnúť hlavu, ale držať palce Putinovej politike je zvrátenosť. Ja mám rád ruskú kultúru. Cítim solidaritu s utrpením ruského ľudu. Lenže tá politika, ktorá sa dnes (a po väčšinu môjho života) rodí v Kremli, je v príkrom rozpore so všetkým, čomu verím. Keď počúvam Putinove argumenty, ktoré potom ako papagáje opakujú všetci tí jeho prívrženci u nás, tak mi vždy zíde na um Krylov verš “…on vymýšlel si bajky, v nichž vítězila zloba”. A robí to celkom otvorene, cynicky, ani sa nesnaží tomu nasadiť nejakú aspoň zdanlivo legitímnu tvár. Presne tak, ako to robil kedysi Hitler a jeho učeníci. Kult sily, ktorému prepožičal zdanie ideologickej základne Nietzsche. Ale v skutočnosti to je iba neskutočné sebectvo, za ktorým stojí Otec lži. Nevsadili na dobrú kartu tí, čo si myslia, že im podpora tejto diabolskej politiky prinesie šťastie. I keby táto politika chvíľami dosahovala dielčie úspechy, platí o nej i záver piesne, z ktorej som už citoval: “a netuší, že děti z té země, v které mrazí /prostě a bez závěti mu jednou hlavu srazí.”