Dva týždne po atentáte je politická scéna na Slovensku stále akoby zaseknutá. Vyzerá to tak, že všetci čakajú, čo urobí a povie Róbert Fico, keď sa vráti. A našťastie sa to vyvíja tak, že sa vráti. Pretože nechcem ani cvične premýšľať o tom, ako by sa tu všetko zradikalizovalo, keby sa nevrátil. A k čomu by to asi viedlo. Jedno je však už aj teraz vidieť. Nikto nemá veľmi chuť na reflexiu vlastných činov, postojov a rétoriky, a už vôbec nie na zmenu svojej politiky. Myslím si, že reči o zmierení neznejú ani trochu úprimne a realisticky. A podľa mňa, nejaké umelé zmierovanie, ktoré nejde od srdca a nie je z presvedčenia, ani nepotrebujeme. Stačilo by, keby sme sa v spoločnosti pokúsili odpútať od toho nenávistného politického boja, ktorého hlavným a často jediným zámerom je diskreditovať a zničiť politických súperov, a radšej sa sústredili na pozitívny program lepšej spoločnosti a súťažili v predstavách o ňom. Sú štáty, kde sa to naučili a žije sa tam ľudskejšie. A to sa, priatelia, netýka len politických strán a ich aktérov. To sa týka nás všetkých.