Vystúpenie na seminári „Znamenia čias – Úloha a zodpovednosť kresťanov vo verejnom živote“, 9.júla 2018
Milí priatelia,
minulú nedeľu sa v Bratislave i v Košiciach, a asi aj inde po Slovensku, uskutočnili masové verejné procesie k sviatku Božieho Tela. Pôsobilo to mocným dojmom. Predovšetkým pre účastníkov týchto akcií a nepochybne i pre mnohých kresťanov katolíkov, ktorí to mali možnosť sledovať prostredníctvom televízneho vysielania. Dovoľte mi však v tejto súvislosti položiť i trochu provokatívnu otázku: myslíte si, že takáto verejná akcia v uliciach našich veľkých miest môže inšpirovať, čo len jediného človeka, ktorý „k nám“ nepatrí, aby povedal, že tak „toto chcem“?
Asi nikto z nás si o tom nerobí ilúzie. Takéto prejavy nábožnosti utvrdzujú predovšetkým presvedčených. Tešia sa z toho, že to môžu dávať i verejne najavo. Ale ľudia sekulárni, nekatolíci, agnostici, neveriaci, alebo aj takzvaní vlažní, to vnímajú skôr cudzo. Ba mnohých hlučné sprievody verejnými priestranstvami môže skôr vyrušovať. Ešte, že žijeme v pomerne liberálnej a tolerantnej spoločnosti, ktorá znesie, že jej súčasťou sú i skupiny, ktoré si želajú čas od času verejne prezentovať niečo, čo príslušníci týchto skupín považujú za významné pre ich život, avšak ostatným, asi väčšine spoločnosti, to nič nehovorí.
Viem, že to zďaleka nie je jediný a ani rozhodujúci prejav kresťanskej nábožnosti. Ale je verejný. Toto servírujeme ľuďom, ktorí sa už veľmi s radostnou správou Evanjelia inak nestretávajú. Sme presvedčení, a napokon povedal nám to samotný Kristus, že jeho Cirkev má dobrý grunt, ktorý vydrží do konca všetkých časov, a ani „pekelné brány ju nepremôžu“. To ale neznamená, že sa jej bude dariť i na Slovensku, či v takzvanej kresťanskej Európe. Veď stačí si spomenúť na kvitnúce obce prvých storočí kresťanskej éry ako bol Efez, či Antiochia. A čo z nich zostalo!
Máme starosť, že Európa vymiera. A i Slovensko demograficky stagnuje. Ale to je problém viac pre politikov, ktorí musia nájsť nový model generačnej solidarity, riešiť problém nedostatku pracovných síl a ďalšie praktické otázky, ktoré tento vývoj prináša. Ako kresťanov by nás malo oveľa viac, než tento biologický fakt, trápiť, že duchovné zdroje, z ktorých čerpali generácie pred nami, akoby už tej súčasnej prestali niečo hovoriť. Drvivej väčšine. Mimochodom, keby to tak nebolo, tak by pravdepodobne nebol problém ani s demografickým vývojom.
Preto je tak dôležité, aby sme si uvedomili misijný príkaz, s ktorým sa Kristus lúčil so svojimi učeníkmi. Sme síce presvedčení, že kresťanstvo potrebuje každý vek, ale ak to bude kresťanstvo komunity kresťanov, čo sa ako stále sa zmenšujúca partia ľudí, ktorým tí ostatní okolo prestávajú rozumieť, bude len sama utvrdzovať vo svojej viere, ba azda i mravnej výnimočnosti, tak tento príkaz nenaplňujeme. Preto je tak zásadne dôležitá otázka, či je kresťanstvo ešte stále príťažlivé?
Jedným z podstatných znakov súčasnej doby je, že žijeme v multikultúrnom svete. To nie je problém Nemecka, v ktorom pracuje i niekoľko miliónov moslimských Turkov, a prúdia tam davy, tiež prevažne moslimských utečencov z Ázie a Afriky. Ani Francúzska, ktoré po odchode z Alžírska prijalo veľký počet moslimských Alžírčanov, z ktorých dnes už žijú ich vnukovia, majú francúzskej občianstvo, ale mnohí sa nedokázali integrovať. A dokonca, nie je to ani problém Ruska, ktoré drží vo svojej federácii celé moslimské národy. Áno, všetci títo, Rusi, Nemci, Francúzi, celá Európa a za Atlantikom i severná Amerika, máme problémy z toho, že sa v našej civilizácii utvárajú ohniská cudzích kultúr. Komunít, ktoré majú iné predstavy, a z nich vyplývajúci aj iný životný štýl. Tieto komunity rastú rýchlejšie ako väčšinové obyvateľstvo, a to jednak preto, lebo chcú mať a majú veľa detí, jednak preto, lebo prichádzajú zvonka ďalší, ako migranti a mnohí aj legálne, ako chýbajúca pracovná sila. Sú z toho problémy, ale samozrejme ide zatiaľ o zanedbateľný počet ľudí. Tie problémy, napriek tragickým teroristickým útokom, napriek mediálnej pozornosti, preháňaniu a i účelovému zneužívaniu v propagandistickom zápase politického zápolenia, hlavne Ruska so Západom, ale i vo vnútri západných štátov, sú v skutočnosti svojim rozsahom iba drobnými šarvátkami. Skôr kriminálneho charakteru. Nie je to zrážka.
Skutočný problém multikulturalizmu spoločnosti západného typu a islamských komunít, nie je Európa, ani Rusko, či Spojené štáty a vôbec už nie Slovensko. Skutočným problémom je svet. V ére globalizácie je to iné ako v období tureckého vpádu a okupácie časti Európy. Vtedy bolo jasné, kde je protivník a čo chce. A na to, aby sa ono meranie síl odohralo, a napokon rozhodlo, bolo potrebného veľa času. A napokon rozhodla drvivá prevaha európskych ekonomických, vojenských a ľudských zdrojov.
Dnes ale zápolenie medzi civilizáciami nemá takýto charakter. Svet je prepojený mnohorakým spôsobom. A je to aj dobre, lebo môžeme o všetkom hneď vedieť, aj keď sa to deje ďaleko od nás, môžeme na diaľku komunikovať, cestovať, obchodovať. Globalizácia má nepochybne veľa pozitívnych dôsledkov.
Ale robí oveľa účinnejšími aj dôsledky toho, že vo svete jestvujú rozličné civilizácie. To, že ľudia, myšlienky a kapitál prechádzajú cez hranice čoraz masovejšie a čoraz ľahšie, je dej, ktorý sa bez veľkej katastrofy, už nedá zastaviť. Keby sme sa zmierili s výsmešným konštatovaním odporcov Angely Merkelovej, že i podľa nejakého jej údajného výroku koncepcia „multi-kulti“ zlyhala, tak sa, priatelia, pripravme na to, že svet čaká zrážka, akú ešte nezažil.
V deväťdesiatych rokoch minulého storočia s touto ponurou predpoveďou prišiel Samuel Huntington. Základom civilizácie sú podľa neho ľudské predstavy a očakávania o živote, ktoré formujú náboženstvá. Na základe veľkých náboženstiev tak vyrástli civilizácie, ktorým práve presvedčenie ľudí, dáva vnútornú silu a odolnosť. Tak ako živý je náboženský základ, tak živá a pevná je aj civilizácia, ktorá z neho vyrastá. Ale tak, ako sú medzi sebou veľké náboženstvá vo svete nezmieriteľné, tak je neodvratná aj zrážka medzi civilizáciami, ktoré na nich stoja. Túto osudovú nevyhnutnosť Huntington do istej miery zmiernil konštatovaním, že západná civilizácia má ale v dnešnom svete takú zdrvujúcu ekonomickú, vojenskú a politickú prevahu, že i napriek konfliktnému sklonu pri koexistencii viacerých civilizácií v globalizovanom svete, Západ bude ešte dlho schopný udržať istú stabilitu. Silou zbraní a hospodárstva.
To ale trochu podcenil vlastnú tézu, podľa ktorej odumierajúci náboženský základ civilizácie má za následok i jej vnútorné oslabenie. Keď ľudia prestanú mať jasno v tom, prečo sa oplatí niečo obetovať, tak už nemusia pomôcť ani arzenály zbraní. A asi nikto nepochybuje, že náboženský základ našej civilizácie, a to tak na Západe, ako aj na Východe, v Rusku, na vzostupe nie je. Ale k tomu sa ešte o chvíľu vrátime.
Nie všetci však zdieľajú Huntingtonov fatalizmus neodvratnej zrážky civilizácií. Trochu kontroverzný katolícky teológ Hans Kűng je presvedčený, že jestvuje nádej na odvrátenie globálnej zrážky. I on vníma multikultúrny charakter súčasného globálneho svetového prostredia a jeho významnú podmienenosť náboženskými systémami. Píše, že niet svetového mieru bez mieru náboženského. Preto volá po náboženskom dialógu, z ktorého môže vzísť nový svetový étos. (Hans Kűng: Světový étos – projekt; ARCHA, Zlín 1992) Nepredstavuje si to ako nejaké synkretické ustupovanie z vlastných pozícií, čo mu jeho kritici často podsúvajú, ale ako poctivé úsilie vzájomne sa poznávať, chápať, a hľadať v čom môžeme spolupracovať. Je presvedčený, že je viac toho, čo majú svetové náboženstvá spoločné, než toho, v čom sa odlišujú. Z tohto presvedčenia odvodzuje Kűng svoju nádej, že jestvujú podmienky pre odvrátenie možnej globálnej zrážky.
I keď je Kűng v kuloároch vatikánskych palácov stále veľmi rozporuplnou teologickou osobnosťou, zdá sa mi, že tejto konkrétnej otázke jeho optimizmus zdieľajú i mnohí vykladači slov súčasného pápeža, ktorému osud multikultúrneho sveta leží očividne veľmi na srdci. Lenže ich viera, že sa predstavitelia svetových náboženstiev raz dohodnú na pokojnom spolužití je, podľa môjho názoru, trochu ilúziou. A myslím, že pápeža Františka ani nepočúvajú pozorne. Pretože poctivý medzináboženský dialóg, hľadajúci pokoj, je len prvý krok. Takýto dialóg, po ktorom volá Kűng, a samozrejme aj pápež, riziko zrážky určite znižuje. Ale bolo by naivné si myslieť, že tým sa dá problém nadobro vyriešiť. Pretože i ak sa jedni dohodnú, vždy sa objavia zvnútra každej komunity jakobíni, ktorí takúto dohodu označia za zradu. Fanatici, ktorí rozdúchajú konflikt, lebo žijú z konfliktu. Globálna dohoda, ktorá by zabezpečila trvácny náboženský mier, asi nevznikne.
Ale je to ešte zložitejšie. Žijeme nielen v multikultúrnom svete. Multikultúrna spoločnosť je realitou i našej postkresťanskej civilizácie. Neprinášajú ju však migranti, Turci a ľudia prichádzajúci do Európy a do Ameriky „zvonku“. A to platí tak o Západe ako aj o Rusku. Prepletenec viacerých kultúr tu už je, a utvoril sa zvnútra. Nezatvárajme si oči pred tým, že zrážka civilizácií sa odohráva, síce v nekrvavej, ale veľmi agresívnej podobe, priamo pred našimi očami. Tradičnú pôvodom kresťanskú civilizáciu valcuje čosi nové, čosi čo je akoby novým náboženským systémom, ale bez Boha. Je to viera v človeka, ktorý nepotrebuje nič, čo by ho presahovalo. Tento novopohanský individualizmus formuje kultúru, pod vplyvom ktorej sa vyvinul životný štýl, stále odlišnejší od stáročných kresťanských predstáv. A príťažlivý. I pre nás, ale hlavne pre naše deti. Nenahovárajme si, že nie. Márne si budeme optimisticky myslieť, že za súčasnej demografickej biedy budú mať aspoň kresťania viac detí, keď si ich potom podmaní tento životný štýl.
A pôjdem ešte ďalej, za hranice našej civilizácie. Nazdávam sa, že globálna zrážka, o akej písal Samuel Huntington, nenastane. Ale nie preto, lebo by sa kresťania, moslimovia a azda hinduisti dohodli a uzavreli akýsi novodobý Westfálsky mier. Myslím si, že agresívny, ale nesmiernou vnútornou dynamikou obdarený životný štýl založený na individualizme, ktorý neobmedzuje nič, čo by bolo sväté a čo by bolo nad človekom, vytvárajúci pre stovky miliónov ľudí už dnes dychtivé očakávania, je natoľko podmanivý, že prekročí hranice pôvodom kresťanskej civilizácie. Povedané jazykom náboženského fundamentalistu (a to teraz nemyslím v pejoratívnom zmysle tohto slova), toto novodobé pohanstvo skorumpovalo kresťanov, a časom skorumpuje aj moslimov a ostatných. Vlastne sa to v mnohých štátoch mimo Európu a Severnú Ameriku už deje.
Náboženskí fanatici, radikálni islamisti, či rozliční iní bojovníci proti vyprázdnenej civilizácii, ktorej reprezentantom sme hlavne my v Európe a USA, predstavujú revoltu proti tomuto ofenzívnemu novému životnému štýlu. Ale naozaj, ani oni v moslimských spoločnostiach, nepredstavujú väčšinu. Aj ich deti chcú a budú chcieť žiť v blahobytných podmienkach, ako žijú ich európski a americkí vrstovníci.
Kedysi väčšina ľudí v takzvanom treťom svete v podstate nevedela o tom, ako sa žije v ekonomicky a politicky vyspelých krajinách. Žili pripútaní k svojej domovine tak, ako mnoho generácií pred nimi. Nútili ich k tomu životné podmienky, ich náboženské predstavy a tiež aj ich nevedomosť. Pozoruhodným javom súčasnosti je, že hoci veľká časť ľudstva žije stále v nepredstaviteľnej biede, ich životné podmienky sa nezmenili, ale dramatickou zmenou je, že zrazu miliardy ľudí vedia a vidia, ako sa žije v šťastnejších kútoch našej planéty. Televízia a internet prenikli už aj do najbiednejších chatrč a slumov. Dychtivé očakávania individualistického životného štýlu rozkladajú tradičné predstavy ľudí už i v najodľahlejších miestach súčasného sveta.
Toto príťažlivé staronové pohanstvo má pravda aj odvrátenú stranu. Zavádza novú podobu zákona džungle. Keďže je založené na individualizme, jeho politický režim, musí chrániť jednotlivca. On sa v podstate vyvinul na základni, ktorú pripravili veľké zápasy o ľudské práva. I dnes sú pravidlá o ľudských a občianskych právach základným kameňom politických režimov, ktoré vytvárajú životný priestor pre rozvoj tohto individualistického životného štýlu. Sú to dnes základy, ktoré neslobodno spochybňovať a už vôbec nie ohraničiť. Predovšetkým ich nesmie obmedzovať nič, čo by uznávalo niečo za vyššiu hodnotu, ako je človek sám. Čím žiarlivejšie toto pravidlo sekulárny štát chráni, tým lepšie podmienky vytvára pre individualizmus, ktorý sa zrazu stáva agresívnym. Obetuje všetko modle blahobytu, zisku, výkonu. Utvára civilizáciou, v ktorej sa darí silným, zdravým, bohatým a mocným. Nepotrebuje slabých, takých, čo zavadzajú (i nenarodení), nešikovných, ľudí, ktorí novodobej modle nie sú ochotní slúžiť. Takýchto dynamika novodobej civilizácie vytlačí veľmi rýchlo na okraj. Zrazu sa ocitnú akoby mimo hru. Nie v dôsledku represie. Skartovanie takýchto nepotrebných ľudí, o ktorom často hovorí Svätý otec, má i veľmi rafinované, zdanlivo nenásilné podoby. Ale je nemilosrdné a vedie k tomu, že na jednej strane sú ľudia úspešní, ľudia, ktorým sa otvárajú možnosti, o ktorých sa generáciám ich predkov ani nesnívalo, a na druhej strane sú v tejto spoločnosti ľudia, žijúci na jej pokraji v nedôstojných podmienkach. To samozrejme nemusia byť iba bezdomovci a žobráci. V nedôstojných podmienkach sa ocitnú mnohí. Aj takí, čo ich gniavia dlhy a rozličné ekonomické závislosti, ktoré akoby obnovovali vzťahy typické pre niekdajšie otroctvo.
Najvnútornejšie krédo tohto individualistického pohanstva sa však už na hony vzdialilo i od veľkého novovekého európskeho dedičstva zápasov o ľudské práva. Jeho nepísaná ideológia sa už celkom otvorene stavia proti človeku, ktorý z nejakých príčin zavadzia. Ľudia si pomaly zvykajú na to, že je to normálne. Ak sa niekto ešte nenarodil, ak je už nevládny, ak sa mu nechce žiť tak, ako sa považuje za správne, tak vlastne načo je taký život? V tomto prostredí sa takáto otázka vynára zrazu ako celkom legitímna. Dá sa odhadnúť, ako sa budú postupne vyvíjať i odpovede na ňu. Nedávny prípad rozhodnutia britského súdu v prípade Alfie Ewansa je toho hrozivým ukazovateľom. Je to ideológia, o ktorej ešte v 19.storočí prorocky písal Dostojevskij: „…prenikneme až k samotnému ľudu. Viete, že už teraz sme silní? Naši nie sú len tí, čo zabíjajú a pália… Takí iba prekážajú…Počujte, ja som ich všetkých spočítal. Učiteľ, ktorý sa posmieva s deťmi ich Bohu a ich kolíske, už je náš. Advokát, ktorý obhajuje vzdelaného vraha tým, že je vzdelanejší ako jeho obete, a tým, že nemohol nezabiť, aby získal peniaze, už je náš. Školáci, ktorí zabíjajú mužíka, aby zakúsili pocit zabíjania, sú naši. Prokurátor, ktorý sa chveje pred súdom, že nie je dosť liberálny, je náš, náš. Administratívni úradníci, literáti, ó, našich je mnoho, strašne mnoho, a sami to nevedia.“ (Fjodor M.Dostojevskij: Běsi; Nakladatelství Lidové noviny, Praha 1996; str.434) Individualistický životný štýl, ktorý vidíme okolo seba sa na prvý pohľad samozrejme takýmto brutálnym nezdá. Lebo je plný emócii a citlivý i voči nešťastiu druhých. A to je možno nádejné. Ale ak ide o ego, ak ide o vlastný záujem, vlastný prospech, citlivosť často ustupuje a do myslenia a činnosti sa vkráda ideológia, ktorej nastupujúce signály tak geniálne opísal ruský spisovateľ.
Úspešní v tomto blahobytnom spôsobe života si iba nahovárajú, že sú šťastní. Pretože napriek slobodnému režimu, v ktorom žijú, strácajú skutočnú slobodu, pretože sa musia neustále obávať, že raz príde čas, keď sa zjaví niekto šikovnejší, úspešnejší a oni ostatnú zrazu medzi nepotrebnými.
Niektorí si myslia, že podstatou problému tejto novodobej individualistickej brutality je ekonomická podmienenosť. Predovšetkým súkromné vlastníctvo. Ako hovorí František, keď vidíme nejaký problém, pozrime sa do Skutkov apoštolských. Tam je všetko. Už prví kresťania v Jeruzaleme sa ocitli uprostred pohanského sveta s veľmi podobnými predstavami o úspešnom živote. Aby sa s týmito predstavami radikálne rozišli, ešte za prvej generácie učinili apoštoli v Jeruzaleme pokus o novú spoločnosť, nepripútanú k majetku, ako o tom často hovorieval Ježiš. To nevymyslel Marx. I Ježišovi učeníci najskôr prepadli ilúzii, že si urobia akúsi vlastnú „paralelnú polis“. Iste si spomínate, že v komúne týchto učeníkov sa všetci, čo do nej vstupovali, vzdávali vlastného majetku a všetko vyhlásili za spoločné. A boli prísni. Tí, čo fixľovali, zaplatili životom. Lenže to bolo v čase, keď si ešte mysleli, že druhý príchod Kristov je už na spadnutie. A čoskoro sa ukázalo, že to tak nebude.
Kresťanstvo do rímskeho sveta začalo postupne prenikať bez ambície najskôr meniť spoločenské štruktúry. Prichádzalo s iným duchom. Jeruzalemský komunistický experiment zlyhal, a desaťročie po ňom ešte musel Pavol s Barnabášom organizovať zbierky po celej rímskej ríši na pomoc „svätým vo Svätom meste“.
Mnohí hovoria, že západná Európa zabudla na svoje kresťanské korene. A majú pravdu v tom, že novodobý individualizmus sa zrodil práve v nej. A myslím si, že vyrástol z niečoho veľmi pozitívneho. Pretože, keď sa v mene niečoho kolektívneho, ale aj v mene rozličných ideológií, do ktorých degenerovalo v niektorých dejinných obdobiach i kresťanstvo, gniavil konkrétny človek, to taktiež nebola selanka. Preto zápas za práva jednotlivca, za jeho slobodu a ochranu, bol nepochybne mravne dobrý. A zodpovedal aj duchu učenia nášho Majstra. Veď v každom, aj v tom najmenšom človeku, sme povinní vidieť Jeho. „Čokoľvek ste urobili tomu najmenšiemu, mne ste urobili“, povedal. Lenže tak to býva. Vo chvíli, keď človek získa slobodu, keď sa pred ním otvoria možnosti, ktoré doteraz nemal, nestáva sa automaticky anjelskou bytosťou. Úvodný biblický príbeh je vlastne varovaním pred tým, aby sme naivne očakávali, že sloboda prinesie človeku šťastie. Áno, bez nej to nie je dôstojný ľudský údel. Bez nej je človek ako ťažný dobytok. Otrok vo väčšine situácií vo svojom živote nemá na výber. Človek, s obrazom Božím vo svojej DNA, má na viac. A aj po tom vždy túžil. To ale neznamená, že keď to dosiahol, keď sa oslobodil od otrockých reťazí, tak jeho výber bol vždy dobrý. Veľmi často podľahol zvodom tak, ako symbolickí prví ľudia v knihe Genezis.
Takýto dramatický príbeh sa odohral aj v západnej Európe a i u jej mladšej, ale mocnej sestry USA, za posledných sto rokov. Z novovekých zápasov o ľudské práva a slobody sa ukuli režimy, ktoré dokázali zvíťaziť v dvoch krvavých vojnách, z ktorých osobitne tá druhá, bola predovšetkým o slobode jednotlivca a v jednej nekrvavej, kde sme si ono ponižovanie a represiu voči jednotlivcovi mali možnosť pred rokom 1989 užiť aj my. Eufória z víťazstva sa však postupne vytratila. Dosť rýchlo. Ukázalo sa, že oslobodenie a ochrana jednotlivca prerástli do sebeckého a bezohľadného individualizmu.
Mnohí prorokujú koniec západnej civilizácie. Zabudla na svoje korene a postupne degeneruje, rozkladá sa a odumiera. Napokon i fyzicky vymiera. Nie je schopná čeliť presvedčeným islamským prišelcom, pretože ona sama nemá v čo veriť a za čo v zápasoch o to umierať. A to nevytrhnú ani kríže v úradoch v Bavorsku. Lebo bez skutočného oduševnenia sa tým, čoho sú symbolom, sú to len dresy, čo označujú príslušnosť ku klubu. A tak títo proroci súmraku európskych bohov upierajú svoje nádeje na východ alebo do úplne iných častí sveta. Zdá sa im, že tam ešte jestvujú podmienky pre živú vieru. Kresťanskú vieru.
O čo sa ale toto očakávanie opiera? Ak Putinov režim v Rusku odmieta manželstvo homosexuálov, tak to vonkoncom neznamená, že život a očakávania ľudí v Rusku sú viac kresťanské, ako v západnej Európe.
Iným príbehom je živé svedectvo kresťanských mučeníkov v iných častiach sveta, kde zúri skutočné prenasledovanie a ide im o existenciu, často i fyzickú. Oni ale majú zápas o slobodu ešte pred sebou. A ak v ňom budú úspešní, tak až potom sa ukáže, ako sa začnú správať, až sa zjaví had so všetkými zvodmi novopohanského individualizmu.
Som presvedčený, že kresťanstvom inšpirovaná odpoveď na hrozby našej doby, nepríde z ďalekých končín Zeme, odtiaľ, kde sa ešte zvodná individualistická ideológia nemala príležitosť zakoreniť. Skôr, alebo neskôr prenikne i tam. Preto hlavný zápas sa musí odohrať tu. V našej civilizácii, kde vidíme už aj účinky. A vidíme, že s tým je potrebné bojovať.
I tu je dobre hľadať poučenie u prvých kresťanov. Nezabudnime, že ešte za života Petra, sa presunulo ťažisko kresťanského života presne do centra hedonistického, pohanského a nepriateľského Ríma. Akoby sa v srdci stáročnej a mocnej grécko-rímskej civilizácie začala rodiť nová, vychádzajúca z učenia Nazaretského tesára. Nenápadná, ale schopná dať ľuďom do ich konkrétnych životov nádej. Bola to vtedy skutočná zrážka civilizácií, spojená s krutým prenasledovaním. Ale presadil sa napokon príťažlivejší životný štýl. Presadili sa ľudia, ktorí prinášali vnútornú slobodu, pokoj, radosť a nádej. Čosi, k čomu sa pohanský individualizmus vtedy nedokázal, a ani dnes nedokáže dopracovať.
A presne toto by malo učenie Nazaretského tesára vniesť i do tej našej egocentrickej civilizácie znova. Pretože veríme, že toto učenie je živé i po dvoch tisícročiach. Len sme si ho často premenili na formálne a procedurálne úkony, ktorých obsah už prestávame vidieť. Vytlačili sme ho z každodenného života do ticha dôstojných chrámov, kam ale väčšina ľudí už prestala chodiť. Tu je miesto pre nové „aggiornamento“, „zdnešnenie“ onoho učenia, alebo presnejšie jeho ducha. Aby sa vrátilo do každodenného života a ponúklo životný štýl, ktorý bude príťažlivejší, ako ten individualistický. Životný štýl, ktorý bude dávať odpovede predovšetkým na zlé dôsledky toho prevládajúceho, súčasného. Ak sa tento zápas neodohrá v srdci našej, západnej civilizácie, nečakajme vyslobodenie ani z Ruska, a už vonkoncom nie z Afriky, či Latinskej Ameriky! Skôr naopak, rozkladný hedonizmus sa postupne stane najpríťažlivejším životným štýlom i tam.
Jedným z úžasných darov našej doby je, že Duch, ktorý istotne zostupuje do Sixtínskej kaplnky počas voľby rímskeho biskupa, nám počas ostatného konkláve, povolal do služby muža, ktorý hovorí jazykom Nazaretského Majstra. Prišiel z ďaleka, ale prišiel do centra našej civilizácie. On už vo svojej prvej apoštolskej exhortácii Evangelii Gaudium, ktorá má programový charakter, zdôrazňuje, že jednou z najvlastnejších povinností každého kresťana je, aby pamätal na chudobných. Teda nielen na seba a nielen na „svojich“. Voľne cituje z listu Galaťanom, v ktorom Pavol opisuje svoje stretnutie s apoštolmi v Jeruzaleme. Ako hlavné, a vlastne jediné kritérium toho, či spoločenstvá, ktoré zakladal po celej rímskej ríši, žijú ako kresťania, Pavlovi apoštoli kládli na srdce, práve aby pamätali na chudobných. Svätý otec v tejto súvislosti píše: „…toto dôležité kritérium, aby sa pavlovské spoločenstvá (teda formujúca sa kresťanská cirkev) nenechali zlákať individualistickým štýlom života pohanov, je veľmi aktuálne aj v súčasnom kontexte, v ktorom existuje tendencia vývoja nového individualistického pohanstva.“ (EG, 195) Dodajme, že v tom bol pápež ešte veľmi mierny, lebo naša skúsenosť nás učí, že to už zďaleka nie je iba tendencia, ale prevládajúci životný štýl. Tak ako to bolo vtedy, v starom Ríme.
Keď však František hovorí o tom, aby sme nezabúdali na tých, čo sú biedni a nepatria k nám, teda na chudobných, tak zďaleka nemá na mysli iba to, aby sme hádzali mince žobrákom pred kostolmi. Ambíciou kresťanov by malo byť ozdravovať spoločnosť tak, aby sa nikto nemusel cítiť, že je na pokraji a že je nepotrebný. To ale bude možné len vtedy, keď ako kresťania budeme ponúkať čosi, čo bude príťažlivejšie než je súčasný prevládajúca mentalita. Prevládajúci životný štýl. Taká by mala byť misia, ku ktorej je v súčasnom svete povolaný každý kresťan.
Čo však môže súčasného človeka zavaleného starosťami o úspech vo svojom živote, zaujať tak, že bude ochotný preformátovať svoje priority? Čo ho pomkne k tomu, aby postupne začal celkom dobrovoľne meniť svoj životný štýl?
Nazdávam sa, že centrálnym motívom, ktorý ľudí oduševní vo všetkých veľkých zmenách, revolúciách, a i k zmenám vo vlastnom spôsobe života je túžba po oslobodení. Človek je vždy niečím spútaný. A kdesi hlboko v našom vnútri je túžba zbaviť sa reťazí.
Individualistická civilizácia prináša nové formy zotročovania človeka. Svätý otec nás na to veľmi často upozorňuje. Čím viac sa prispôsobujeme náklonnostiam našej doby, čím väčšmi pristupujeme na schémy tohto sveta, čím nástojčivejšie si osvojujeme svetské spôsoby myslenia a posudzovania, ktoré ponúka táto novopohanská civilizácia, tým viac nás to oberá o slobodu. Je to kultúra, ktorá ponúka množstvo vecičiek pre naše pobavenie a sladký život, ale nikdy plne neuspokojí. Kultúra, ktorej chýba vnútorná sloboda a radosť.
Nikto nás k tomu ale nenúti. V tom sa táto civilizácia líši od tyranií, ktoré nás oberajú o slobodu zvonka. Tu sa o ňu pripravujeme sami, svojim vlastným egocentrickým rozhodovaním. Ale nemusí to tak byť. Nová kresťanská misia je predovšetkým naše vlastné rozhodnutie a odhodlanie. Nemusíme tak veľmi chcieť mať všetko, vyhrávať nad všetkými, túžiť, aby nás chválili a oslavovali. Môžeme začať hľadieť i na druhých. Na tých, čo ich náš Majster, apoštoli, Pavol aj František, nazývajú chudobnými. Teda na tých, ktorých tento po úspechoch túžiaci svet, zomlel. Oni potrebujú, aby k nim pristúpil človek a ctil si znova človeka i v nich. Vo chvíli, keď sa takto oslobodíme od nánosov egocentrických civilizačných schém a závislostí, odrazu sa v našom srdci rozhostí pokoj.
Tam je kľúč k životnému štýlu, ktorý bude priťahovať. K staronovej kresťanskej identite, založenej na vnútornej slobode, z ktorej vychádza pokoj a na nádej, že náš pozemský život má zmysel a smeruje ku večnej spáse. Je to životný štýl, ktorý má potenciál prinášať človeku radosť. „Kresťanská radosť je pokoj, ktorý je radikálny. Pokoj srdca, a ten nám môže darovať iba Boh…“ (voľne podľa homílií v kaplnke svätej Marty 28.5. a 29.5.2018)
Spomeňme si, aký pokoj vždy vyžaroval z Antónia (Srholca). A aké to bolo príťažlivé! Ale tiež si spomeňme na to, ako sme mnohí museli kľučkovať za komunizmu, aby sme dostali skúšky na vysokej škole, aby sme našli dobré zamestnanie, až sme narazili na disidentov, ktorí si tieto starosti nerobili. Čelili kadejakej represii, ale cítili sme z nich slobodu, s ktorou žijú. Mnohí im ju dodnes závidia.
Dnešný životný štýl nás opantáva inak, ako to bolo v neslobodných režimoch. Inak nás oberá o slobodu a pokoj. Stále niečo chceme, stále dychtíme po niečom ďalšom, čo ešte nemáme a musíme sa tomu všetko prispôsobovať. Zdanlivo slobodne, lebo nás k tomu nenútia policajti, ale je to stres. V konečnom dôsledku, aby sme sa nedostali do kategórie na odpis. Presne sem smeruje pápež František svoje volanie po novej podobe misie, ktorou nás poveril náš Majster pri svojom odchode. Preto Svätý otec zdôrazňuje, že to už nemá byť prozelitizmus, teda formálne vstupovanie, či prestupovanie, ako v športových kluboch. Nová výzvy „choďte a učte všetky národy“ v globalizovanom súčasnom svete je výzvou učte svoju neradostnú a neslobodnú spoločnosť o tom, čím je kresťanstvo stále a znovu príťažlivým. A ono ponúka skutočnú vnútornú slobodu. A kto sa dokáže oslobodiť, nájde aj pokoj. A z pokoja vyrastá vždy aj nádej. To ponúka spôsob života, ktorý môže priťahovať!
Podstatným znakom súčasnosti je, ako som už hovoril v úvode, že žijeme v multikutúrnom, tisícorakými nitkami poprepájanom svete. Aby to fungovalo, aby sme tento svet odovzdali ďalším pokoleniam aspoň o niečo lepší, ako sme ho prijali my, potrebujeme slobodu. A tá je ohrozená z dvoch strán. Z jednej strany ju ohrozujú fanatici. Tí v mene ideológie, ktorú si vytvorili, často pseudonáboženskej, aby tak legitimizovali svoje mocenské ambície, túžia uvrhnúť svet späť, zobrať ľuďom slobodu, aby im hoci aj proti ich vôli, vnútili nimi projektované „dobro“. Z druhej strany slobodu ohrozuje individualizmus, v ktorom sa často rozhodujeme tak, že sa dostávame do osídiel kadejakých nových závislostí, ktoré nám skutočnú slobodu odoberajú. Je to preto, lebo toto novodobé pohanstvo si nedokáže ctiť nič, len vlastný prospech.
Čeliť tomuto dvojakému ohrozeniu slobody môže i súčasný multikultúrny svet aj prostredníctvom poctivého dialógu medzi svetovými náboženstvami. Dá sa nájsť spoločný základ zápasu proti fanatikom, ktorí náboženské cítenie zneužívajú, ale aj na opačnom póle, proti vyprázdňovaniu a proti strate akéhokoľvek zmyslu pre niečo, čo je dôležitejšie, než klaňanie sa modle sebectva.
V tomto dialógu, a i v priamom konflikte tak s inidividualizmom, ako aj s fanatickými ideológmi, pripravenými siahnuť človeku na slobodu, nech sú akejkoľvek proveniencie, dokonca aj s tými „našimi“, sa ale predovšetkým musíme usilovať o vlastnú kresťanskú misiu. Len ona môže dať jasnú odpoveď na to, čo sme zač. Na našu pôvodnú kresťanskú identitu, ale v súčasnom svete.
Preto túto našu identitu musíme neustále oživovať a robiť príťažlivou. To je aggiornamento, „zdnešnenie“, ktoré naša civilizácia potrebuje. Inak nám nepomôžu ani kríže vo verejných budovách, nezachráni nás ani to, keby sme dokázali vykázať z Európy všetkých moslimov. Bez nich, či s nimi, pokiaľ takéto aggiornamento nepríde, náš život rozloží bezohľadný individualizmus. Som ale presvedčený, že sa to nestane. Tak ako v starom Ríme, a niekoľko krát i odvtedy, v lone tejto báječnej civilizácie jestvuje kód, ktorý jej bráni sa uzavrieť. Je to spoločnosť, ktorá je otvorená nielen voči ľuďom, kapitálu a myšlienkam. Predovšetkým je otvorená voči Duchu. Veľmi jasne nám o tom hovoria biblické texty. Alexander Solženicyn po návrate do svojej utýranej domoviny, otrasený tým, čo tam našiel i po páde komunizmu, upozorňoval, že ozdravenie neprinesie ekonomická a politická transformácia, ale duch. Tam upieral svoju nádej: „Áno, duch je schopný zmeniť smer akéhokoľvek, i toho najzhubnejšieho procesu. Odvedie i od samotného okraja priepasti…“ (Alexander Solženicyn: Rusko v troskách; RYBKA PUBLISHERS – Michal Rybka; Praha 1999; str.190) Verím, že tento Duch sa objaví v kresťanstvom inšpirovanej ponuke príťažlivejšieho života.
Je to zadanie pre každého z nás!