Keď sa pred dvadsiatimi troma rokmi rúcal starý svet studenej vojny a svitala nádej oveľa väčšieho pokoja, tak sme sa všetci tešili. Ale v kútiku srdca sme si možno trochu mysleli, že príbeh budúcich politických dejov bude stále menej dramatický. Niektorí hovorili, že éra politiky sa skončila. Prešli dve desaťročia a je jasné, že tieto hlasy sa mýlili. Stačí pozrieť, čo sa okolo nás deje. Napríklad iba tento týždeň. Už nie veľmoci, ale oveľa menšie štáty rozohrali nebezpečnú hru s jadrovými zbraňami. Hru, ktorej koniec je v nedohľadne, ale nič dobré neveští. Ekonomická kríza, ale ešte viac mravná kríza západnej civilizácie ženie ľudí do ulíc. Bulhari volajú po zásadnejšej zmene než iba po výmene vlády. Žiadajú zmenu pravidiel. Nevedia síce celkom ako, ale cítia veľmi presne, že tie súčasné sú už neznesiteľné. A akoby to nebolo ešte dosť, tento týždeň odchádza z Petrovho stolca pápež. Prvýkrát v histórii nie preto, lebo by ho k tomu niekto vyzval, nie preto, lebo by ho k tomu dotlačili vonkajšie okolnosti, ale dobrovoľne. Čo sú to za znamenia?
Ak je niečo naozaj hrozným dôsledkom toho, že človek okúsil zo stromu poznania, tak to sú jadrové zbrane. Neskutočné uvoľnenie deštrukčnej energie spôsobilé v priebehu niekoľkých sekúnd vyhubiť milióny ľudí sa stalo reálnou hrozbou. Ľudstvo s ňou žije od konca druhej svetovej vojny. Stala sa súčasťou stratégie zastrašovania celého obdobia studenej vojny. Nejaký čas to bola výsada jadrového klubu pomerne zodpovedných mocností. Takých, čo isto nechceli riskovať sebazničenie a vyhubenie ľudstva. Už roky zaznievajú klamlivé hlasy po jadrovom odzbrojení. Ibaže tí, čo to vravia, nedokázali nikdy povedať, ako sa človeku dá jadrová bomba odňať, keď už vie, ako sa vyrobí? A ako sa dá štátom, čo nepatria do jadrového klubu zabrániť, aby doň vstúpili? Veď je verejným tajomstvom, že už dávno sú v ňom i ďalšie krajiny. Ibaže teraz pribudla militantná Severná Kórea. A všetky informácie zatiaľ poukazujú na to, že čoskoro do klubu vstúpi aj Irán. Stále menej bude možné sa spoliehať na to, že držitelia nukleárnych spúští sú natoľko zodpovední, že nedopustia katastrofu.
Demonštrácie, štrajky, verejné protesty sú bežnou súčasťou života slobodnej spoločnosti. Demokratické prostredie sa s verejne prejaveným nesúhlasom spravidla dokáže vyrovnať. Ak to nejde rýchlejšie, tak to zabezpečia voľby. Z Bulharska však v posledných dňoch zaznelo veľmi nástojčivé volanie po zásadnejších zmenách. Nepomohol ani pád vlády. Nepodceňujme to! Ak ľudia prestávajú dôverovať nielen konkrétnej vláde, ale i systému zastupiteľskej demokracie, slobodnému režimu, ak už neveria, že má vnútornú silu a spôsobilé nástroje, aby dokázal riešiť zásadné životné potreby ľudí, tak sa spoločnosť nachádza v stave, v akom bolo Nemecko pred nástupom Hitlera k moci. A neuspokojujme sa s tým, že v tak vypuklej podobe zaznela takáto systémová kritika len v jednej a vzdialenej krajine Európskej únie. Takéto hlasy sa objavujú i u nás, a v mnohých ďalších štátoch našej civilizácie. Neberme ich na ľahkú váhu, ale radšej sa rýchlo zaoberajme najhlbšími príčinami, ktoré tento zásadne kritický postoj vyvolali! Kým nebude neskoro.
Benedikt XVI. vo štvrtok končí. Jeho rezignácia vyvolala celú plejádu rozličných konšpiračných úvah o tom, čo sú pravé dôvody tohto ojedinelého pápežského rozhodnutia. Mnohým ľuďom akoby nestačilo, ako Svätý otec svoje rozhodnutie sám zdôvodnil. Chcú za tým vidieť i niečo viac, niečo dramatickejšie. Je to zvláštne, a poznám to aj s politiky. Ľudom často pravda pripadá tak nejako nudná. Preto radi počúvajú a uveria i tým najneuveriteľnejším konštrukciám, len aby nemuseli prijať realitu. Ibaže práve pravda oslobodzuje. Len v pravde možno riešiť skutočné problémy. A tie nudné nie sú. Ratzinger pred skoro tridsiatimi rokmi v rozhovore povedal, že aby cirkev vo všetkých dobách odpovedala na potreby ľudí, potrebuje svätosť, nie manažment. Ako pápež sa usiloval o takúto cirkev a v tomto duchu vnímam i jeho rozhodnutie odísť. Lebo hľadať svätosť nie vyhradené iba pre pápežov.
Anglický filozof a spisovateľ G.K.Chesterton kedysi napísal, že „modlárstvo, to nie sú len bôžikovia, ale sú to i falošní diablici. Ľudia sa dnes boja vojny, alkoholu a ekonomickej krízy, namiesto toho, aby sa báli zbabelosti a straty svojej integrity.“ Myslím si, že to platí i v našej dobe. A práve Benedikt nám v nej teraz ukazuje pekný príklad odvahy a osobnej integrity. V nich môžeme uzrieť i nádej pre naše nepokojné časy.