Najskôr sväto-sväte ubezpečovali, že nemajú ani najmenší úmysel zaútočiť na Ukrajinu. Potom dokonca vyhlásili, že jednotky, ktoré cvičili pri ukrajinskej hranici už sťahujú. Teraz zas vravia, že oni ani nezaútočili, len sa bránia. Síce na cudzom území, ale to je detail, lebo situácia nebezpečná pre Rusko vznikla tam. Vyhlásenia protagonistov Putinovho režimu nemajú očividne žiadnu informačnú hodnotu. Čomu slúžia? Výlučne dvom cieľom. Propagande a zastrašovaniu. Niečo tomu vlastnému obyvateľstvu, ktoré odstrihli od slobodných informačných zdrojov predsa povedať musia. A okrem toho, potrebujú dať nejaký propagandistický materiál aj svojim ľuďom, ktorých úlohou je rozkladať slobodný svet. A zastrašovanie je bežnou zbraňou všetkých agresorov. Lebo v pozadí všetkých týchto drzých vyhlásení, je temná hrozba ostatným.
Ako by s takýmito až bezočivo lživými informáciami mali nakladať štáty slobodného sveta? Po prvé by si mali posvietiť na tých, čo nimi operujú na ich vlastnom území a nepochybne vedia, že sú nepravdivé. Je vojna. U nás zatiaľ informačná. A aj slobodný režim sa musí brániť. Aby neprišiel práve o slobodu. A po druhé: neustupovať. Václav Veber v skvelej knihe „Dejiny Ruska“ píše, ako sa v 18.storočí naši severní susedia usilovali o „realistickú“ politiku voči požiadavkám ruského imperializmu. Poľský panovník Stanislaw Poniatowski „…prepadol zúfalej nádeji, že ruské samoderžavie je možné presvedčiť o ´dobrých úmysloch´ Poliakov a snaživo ustupoval všetkým ruským požiadavkám, ktorým sa dalo vyhovieť a nestratiť pritom poľskú korunu. Proste ´zachraňoval všetko, čo sa zachrániť dalo´. Tak dlho, až nebolo čo zachraňovať.“ (Dějiny Ruska, vydalo nakladatelství Lidové noviny, Praha 1995 str.188) Poľsko sa na takmer dvesto rokov stratilo z mapy Európy. Nepodceňujme túto historickú skúsenosť!