Novoročné blahopriania a predsavzatia už pomaly prehrmeli, tak sa dnes vo svojich poznámkach ešte vrátim ku Dňu vzniku Slovenskej republiky. Stále si myslím, že i keď to bola dráma a my, čo sme boli jej protagonistami sme mali rozličné postoje, napokon dopadla nad očakávanie dobre. V prvom rade sa nestrieľalo, a i v tých ďalších ohľadoch sa nenaplnili čierne scenáre, ktorých sa obávali moji kolegovia z tej strany barikády, čo si vtedy rozdelenie Československa neželali. Som tomu rád, lebo tak ako sa plavíme teraz, i v roku 1993 sme vyplávali na jednej lodi, ktorá bola našou spoločnou loďou.
Pre mňa to bola emóciami nabitá doba, lebo náš spoločný štát s Čechmi som mal rád. Moji predkovia zaň bojovali a i zomierali. Som presvedčený, že to bol štát, v ktorom sme sa ako Slováci zachránili. Preto som nikdy nemal problém vnímať republiku, v ktorej som sa narodil, v ktorej armáde som slúžil a prisahal jej vernosť, ako svoju vlasť a Slovensko ako svoju domovinu, milú mi ako svoju takmer rodinu. I preto som bol proti rozdeleniu spoločného štátu. Okrem toho nemám rád dekonštrukciu niečoho, čo funguje a má zmysel. Na druhej strane už vtedy mi bolo jasné, že tak, ako to pred vyše troma desaťročiami bolo, tak to fungovať dlhodobo nemohlo. Je to veľké poučenie i pre našu európsku vlasť, ak chceme, aby vo svete obstála.
Takže narodeniny nášho Slovenska som oslávil vedno so svojimi narodeninami a s týmito spomienkami, ale hlavne s láskou k všetkému, čo je dnes našim domovom. Kiež by sme sa stali poslami pokoja, tak ako nás k tomu pred necelými troma rokmi na svojej návšteve u nás vyzýval pápež František. Potom by začalo naplno platiť aj to jeho zvolanie, že Slovensko je jedna báseň. Verím, že to tak môže byť.